tag:blogger.com,1999:blog-59556167850750836922024-03-13T09:00:23.200-07:00मेरे पास सिनेमा है Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.comBlogger25125tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-11118921821783630532024-02-28T19:28:00.000-08:002024-02-28T19:28:34.295-08:00अॅनिमल, माणूस आणि सिनेमा<p><span style="font-family: trebuchet;"><b style="text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रास्ताविक</span></b><b style="text-align: justify;"><span style="color: #222222;"> </span></b></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमा हा एक अत्यंत प्रभावी कलाप्रकार आहे. </span><span style="color: #222222;">(</span><span lang="MR" style="color: #222222;">मी स्वतः
सिनेमाचा मोठा चाहता आहे हेही सांगून टाकतो!). </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमाने
जगभरातल्या लोकांवर गारुड करूनही आता बराच काळ लोटला. आज हे माध्यम फारच </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">उत्क्रांत</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">झालं आहे.
सिनेमाचं मुख्य वैशिष्ट्य हे की इथे अनेकविध कला एकत्र येतात. कथा लिहिण्यापासून
सुरुवात होते आणि मग पात्रयोजना</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अभिनय</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">छायाचित्रण</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">संवादलेखन</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">गीतलेखन</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">संगीत</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">ध्वनी</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">संकलन</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">इतर तांत्रिक बाजू आणि या माध्यमाचा सर्वात महत्त्वाचा भाग
- दृश्य मांडणी – </span><span lang="MR" style="color: #222222;">यांचे </span><span lang="MR" style="color: #222222;">विविध आविष्कार एकत्र बांधून एक सलग </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कलाकृती </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आपल्यासमोर ये</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ते</span><span lang="MR" style="color: #222222;">. या माध्यमाने
आज इतकी तांत्रिक प्रगती केली आहे की सिनेमातून एक प्रतिसृष्टी निर्माण होऊ शकते. हॉलीवूडचे
काही चित्रपट</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">मालिका याची साक्ष देतात. लेखक</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कवी</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रकार म्हणून काम करणाऱ्या जवळजवळ प्रत्येकाला आपण
एखादा सिनेमा केला पाहिजे किंवा एखाद्या सिनेमाचा</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">भाग बनलं पाहिजे
असं वाटत असतं. सिनेमाबद्दल बरंच काही बोलता येईल. बोललं जातंही.</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">बासु चॅटर्जी किंवा हृषीकेश मुखर्जी यांच्यासारख्या
दिग्दर्शकांच्या एखादी साधी-सुंदर कथा सांगणाऱ्या सिनेमापासून ते गुन्हेगारी जगाचं
दाहक चित्रण करणाऱ्या एखाद्या सिनेमापर्यंत</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">एखाद्या
संगीतिकेपासून</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">एखाद्या </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सीरियल किलर</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या कथेपर्यंत सिनेमाच्या पडद्यावर अनेक इंप्रेशन्स उमटत
जातात आणि प्रेक्षकाला उल्हसित</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">रोमांचित</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">भयचकित करत राहतात.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">मात्र सिनेमाबाबत आणखी एक गोष्ट आहे. सिनेमा हा एक
कलाप्रकार असला तरी </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमामुळे मुलं बिघडतात</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा एक तक्रारीचा सूर बरेचदा ऐकायला मिळतो. माझ्या लहानपणी</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">म्हणजे ऐंशी</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">नव्वदच्या दशकात
हा सूर बहुधा जास्त कानावर पडत असे. आज</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">मोबाइल आणि</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">ओटीटीमुळे सिनेमा एका वेगळ्या प्रतलावर पोचला आहे. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमा बिघडवतो</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा अंतःस्वर कुठे
कुठे जागा असला तरी सिनेमाचा प्रभाव फक्त तरुणांपुरता मर्यादित राहिलेला नाही.
सिनेमाचा आस्वाद घेण्यासाठी</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सगळ्याच पिढ्या
पुढे सरसावल्याने</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">तो अंतःस्वर तसा</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">क्षीण झाला आहे.
याला सिनेमात झालेला गुणात्मक बदलही कारणीभूत आहेच. नवा सिनेमा अधिक </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">खरा</span><span style="color: #222222;">', </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अधिक अस्वस्थ करणारा</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अधिक सर्वस्पर्शी
आहे. नायक-नायिका-खलनायक हा पारंपरिक साचा मोडून सशक्त</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">गुंतागुंतीच्या</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">चौकटीत न
बसणाऱ्या व्यक्तिरेखा</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्यांचे परस्परसंबंध</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आता पडद्यावर येत
आहेत. ठरीव रेषेवर चालण्यापेक्षा</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वेगळीकडे</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आडवाटेकडे धाव घेणारी कथासूत्रे</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सादर होत आहेत. ओटीटीने</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वेगळ्या धाटणीच्या
सिनेमांसाठी एक अवकाश खुला केला आहे. तिथली व्यावसायिक वा इतर गणितं जमली नाहीत तर
यूट्यूबसारखा पर्याय उपलब्ध आहे. फीचर फिल्म नाही तर वेब सीरिज</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">छोटे</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">व्हिडिओज</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वेगळे दृकश्राव्य प्रयोग करणं शक्य होत आहे.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">दुसऱ्या बाजूला सोशल मीडिया हाताशी असल्याने सिनेमाबद्दल
सर्वसामान्य प्रेक्षकांकडून पुष्कळ लिहिलं-बोललं जातंय. त्यातून वादही होतायत!
अमुक सिनेमा आवडला/आवडला नाही हा आज मोठ्या</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">घनघोर फेसबुक
चर्चेचा विषय होऊ शकतो. कधीकधी तर कलास्वादाच्या</span><span style="color: #222222;"> '</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अपेक्षांची दोरी</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमा बघणं आणि त्यावर मतप्रदर्शन करणं हे जणू आपलं
कर्तव्य आहे इथपर्यंतही खेचली जाताना दिसते. मोजकी माध्यमं असणारा</span><span style="color: #222222;">, '</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कंटेंट</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चं </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">राउंड द क्लॉक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वैपुल्य नसणारा
काळ आणि आजचा काळ यात एक ठळक फरक आहे. त्यातून माध्यमं आणि अभिव्यक्ती समाजमानसावर
किती दूरगामी परिणाम करतात याची साक्ष पटते.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">या नुकत्याच
प्रदर्शित झालेल्या सिनेमाभोवती जे वादंग निर्माण झालं त्याबद्दल बोलायच्या आधी
वरील प्रास्ताविक करणं गरजेचं वाटलं कारण सिनेमा</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रेक्षक आणि काळ
हा </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कॉन्टेक्स्ट</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">लक्षात घेणं
आवश्यक वाटलं. आता </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कडे येऊ.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><b><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रपट : </span></b><b><span style="color: #222222;">'</span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">स्टोरीटेलिंग</span></b><b><span style="color: #222222;">' </span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">आणि प्रबोधन</span></b><b><span style="color: #222222;"> </span></b></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चा दिग्दर्शक
संदीप रेड्डी वंगा याने दिग्दर्शित केलेला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अर्जुन रेड्डी</span><span style="color: #222222;">' (</span><span lang="MR" style="color: #222222;">तेलुगू) आणि त्यानेच दिग्दर्शित केलेला या चित्रपटाचा हिंदी
रीमेक </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कबीर सिंग</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हे दोन्ही
चित्रपट त्यातील नायकाच्या वादग्रस्त चित्रणामुळे गाजले होते. स्त्रीवादी दृष्टीने
पाहता तर हे चित्रपट फारच आक्षेपार्ह आहेत. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">बाबत जो आक्षेप घेतला गेला त्यातही सिनेमातील स्त्री
पात्रांचं चित्रण आणि नायकाचा त्यांच्याबद्दलचा – </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कदाचित </span><span lang="MR" style="color: #222222;">एकूण स्त्रियांबद्दलचा - दृष्टिकोन यावर आक्षेप घेतला गेला
आहे. दुसऱ्या बाजूने पाहता अनेकांना हे चित्रण त्या </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">व्यक्तिरेखे</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चं चित्रण आहे
म्हणून फारसं आक्षेपार्ह वाटलेलं नाही. मला स्वतःला विचार करताना असं जाणवतं की
अशा चित्रणाबाबत मला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">बायनरी</span><span style="color: #222222;">' (</span><span lang="MR" style="color: #222222;">इकडे किंवा
तिकडे) भूमिका घेणं अवघड जातं</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण चित्रपटाचा
समाजमानसावर परिणाम होतो हे लक्षात घेता </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रपट आस्वादक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आणि </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">समाजाचा घटक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">यात संतुलन साध</span><span lang="MR" style="color: #222222;">त शेवटी
‘समाजाच्या घटका’ला झुकतं माप देणं</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ही गरजेचं वाटतं.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: trebuchet;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi86zYml8b9iyuoygiWvOaNNfdTQfDirZS9bl_8Babv1VFTONCL8kh61fKVnZsstWiaplIf_Da7bgFazYTuw9UkhdahAJuplJ07otv-ZKSglqPH9qu_lceZKEgfCR97L1Zzc1-BIMHRcLjO6AhyphenhyphenCVUkaDT2y1TvhDAvtbQvaZSUvVopKlHf0-fXejAa1t94/s1100/Image_1.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1100" data-original-width="786" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi86zYml8b9iyuoygiWvOaNNfdTQfDirZS9bl_8Babv1VFTONCL8kh61fKVnZsstWiaplIf_Da7bgFazYTuw9UkhdahAJuplJ07otv-ZKSglqPH9qu_lceZKEgfCR97L1Zzc1-BIMHRcLjO6AhyphenhyphenCVUkaDT2y1TvhDAvtbQvaZSUvVopKlHf0-fXejAa1t94/s320/Image_1.jpg" width="229" /></a></span></div><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">चित्रपट हे </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">कथा सांगण्याचं
माध्यम</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">आहे. ते समाजप्रबोधनाचं माध्यम नाही. त्यातून
समाजप्रबोधन</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">होऊ शकतं</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">ते व्हायला काहीच
हरकत नाही</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">पण </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">चित्रपटावर </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">त्याची सक्ती
करणं वाजवी नाही या भूमिकेशी मी सहमत आहे. दुसरं असं की सगळेच चित्रपट समाजप्रबोधन</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">करत नसले तरी सहसा काही संकेत पाळलेच जातात. </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">सज्जनांचा विजय आणि दुर्जनांची हार</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">हे सूत्र चित्रपटांमधून एकेकाळी फार सरधोपटपणे वापरले जाई.
खलनायक पूर्ण </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">ब्लॅक</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">तर नायक पूर्ण </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">व्हाइट</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">असे. आज
खलप्रवृत्तीचं चित्रण अधिक गुंतागुंतीचं</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">अधिक </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">मानवी</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">होऊ लागलेलं असलं</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">माणसात खलप्रवृत्ती तयार होण्याची काही कारणं आहेत हे
चित्रित होऊ लागलं असलं तरी </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">अंतिम विजय
सत्प्रवृत्तीचाच होतो</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">या गाभ्याला धक्का लागलेला नाही. वास्तववादी</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, '</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">डार्क</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">चित्रपट तयार होत
असले तरी चांगुलपणा</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">न्याय</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">सहिष्णुता</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">सकारात्मकता</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">कुटुंबव्यवस्थेतून
आलेली मूल्ये</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">एकूण नैतिकतेच्या कल्पना यांना उचलूनच धरलं जातं. हे
संकेत पाळायचं कारण काय</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">? </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">तर</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">निर्माता-दिग्दर्शकांना
मूलभूत</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">मूल्यात्मक पायाला धक्का लागता कामा नये ही जाणीव
असते. चित्रपट </span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">डार्क</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">असला तरी त्याने
आशेचे सगळेच किरण विझवता कामा नयेत हा विचार जागा असतो. यात निव्वळ वैचारिकता आहे
असंही नाही. प्रेक्षकांना चित्रपट आवडायला हवा या साध्या-सरळ व्यावसायिक
दृष्टीमुळेही हे घडतं. चित्रपट पाहून प्रेक्षकांना सकारात्मक वाटावं</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">भावनिकदृष्ट्या त्यांना उचंबळून यावं</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">चित्रपटाचे दोन-तीन तास काहीही घडलं तरी शेवट गोड व्हावा या
हेतूनेच मुख्य प्रवाहातील बहुतेक चित्रपट तयार होतात. प्रखर वास्तववादी
चित्रपटांनी हे संकेत तंतोतंत पाळले</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: trebuchet;">नाहीत तरी आधी
म्हटल्याप्रमाणे मूलभूत संकेत सर्वस्वी नाकारले जात नाहीत.</span><span style="color: #222222; font-family: trebuchet;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रपटांवर प्रबोधनाची सक्ती नाही हे कदाचित काहींना मान्य
होणार नाही. पण सध्या आपण तो मुद्दा बाजूला ठेवू. कारण त्यावर वेगळी चर्चा होऊ
शकेल. सक्ती नाही हे मान्य केलं आणि कबीर सिंग किंवा अॅनिमलसारख्या चित्रपटांकडे
पाहिलं तरी त्यातील काहीच खटकत नाही असं नाही. फक्त मला असं दिसतं की या
व्यक्तिरेखा मुळातच सरळसोट नाही आहेत. त्यांचं </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कॅरॅक्टर स्केच</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">समजून घ्यायला जड जात असल्याने बहुधा आपण त्याला एक लेबल
लावतो. हे नायक </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">टॉक्सिक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आहेत असं म्हटलं
तरी दुसरीकडे त्यांची प्रेयसी/बायकोबाबतची</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हळवी बाजूही आहे.
</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चा नायक आपल्या
विवाहित बहिणीला स्वतंत्र विचार करायला प्रोत्साहित करतो. आता याला कुणी
लेखक-दिग्दर्शकाची चलाखी म्हणेल</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण एखाद्या
कथेच्या चौकटीत त्यातील प्रमुख व्यक्तिरेखांचं वर्तन आपल्याला मूल्यात्मकदृष्ट्या
पटण्याजोगं वाटलं नाही तरी व्यक्तिरेखा म्हणून ती असं वर्तन करू शकते हे समजून
घ्यायला आपली हरकत नसावी. तिच्या वर्तनात सातत्य आहे की विरोधाभास जाणवतो हा
मुद्दा जरूर आहे. पण व्यक्तिरेखा आदर्श असायला हवी असा अट्टाहास धरता येत नाही.
इथे आपण काही तुलना करून पाहू.</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><b><span style="color: #222222;">'</span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">आक्षेपार्ह काय</span></b><b><span style="color: #222222;">' </span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">हा निर्णय आहे</span></b><b><span style="color: #222222;">, </span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">निष्कर्ष नव्हे</span></b><b><span style="color: #222222;"> </span></b></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">गॉडफादर</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हे चित्रपटाच्या
इतिहासातील एक अतिशय गाजलेलं नाव आहे. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">क्लासिक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">समजल्या जाणाऱ्या या सिनेमाने किती दिग्दर्शकांना प्रभावित
केलं</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्याच्या कथेची किती वेगवेगळी व्हर्जन्स निघाली याची
गणतीच नाही. जगभरातल्या </span><span lang="MR" style="color: #222222;">समीक्षकांनी, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेरसिकांनी हा
चित्रपट उचलून धरला आहे. आता गॉडफादर ही वास्तविक गुन्हेगारी पार्श्वभूमीच्या
कुटुंबाची कथा आहे. डॉन कॉर्लिऑन आणि त्याचा सर्वात धाकटा मुलगा मायकेल हे दोघे
चित्रपटाच्या केंद्रस्थानी आहेत. ज्याला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">रिग्रेसिव्ह</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">म्हणता येईल असं चित्रण सिनेमात आहे. </span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4mVpHbbGnihK4sBSQ7H5Omh0AaLUMfxwLs6X2U_1sI06dR_qjUVUx3efRn7LJmSsrbNIwq2mvGMJq_w4336JJ1E7kjDPI6Dy2SKDV7Q9GAuhER5a5VyVy_Q3LMfxJKmW4ReFtI8MmdJ9SO03ymS7FeIML8Pw20_nxanI3HhUfN355rSk2Dl6m_cjpDTRY/s1000/Image_2.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="1000" data-original-width="648" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4mVpHbbGnihK4sBSQ7H5Omh0AaLUMfxwLs6X2U_1sI06dR_qjUVUx3efRn7LJmSsrbNIwq2mvGMJq_w4336JJ1E7kjDPI6Dy2SKDV7Q9GAuhER5a5VyVy_Q3LMfxJKmW4ReFtI8MmdJ9SO03ymS7FeIML8Pw20_nxanI3HhUfN355rSk2Dl6m_cjpDTRY/s320/Image_2.jpg" width="207" /></a><span style="font-family: trebuchet;"></span></div><span style="font-family: trebuchet;"><br /><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">डू यू स्पेंड टाइम विथ युअर फॅमिली</span><span style="color: #222222;">? </span><span lang="MR" style="color: #222222;">बिकॉज अ मॅन हू डझन्ट स्पेंड टाइम विथ हिज फॅमिली कॅन
नेव्हर बी अ रिअल मॅन</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">असं म्हणणारा डॉन कॉर्लिऑन एका प्रसंगात </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">विमेन अँड चिल्ड्रेन कॅन अफोर्ड टू बी केअरलेस</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">बट नॉट मेन</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">असंही म्हणतो.
मायकेल आणि त्याची बायको वेगळे राहू लागल्यानंतर मायकेल मुलांना स्वतःकडे ठेवतो. आईपासून
वेगळं करतो. एका प्रसंगात तो तिच्यावर हातही टाकतो. असं असूनही गॉडफादर हा एक
श्रेष्ठ सिनेमा समजला जातो. </span></span><span style="font-family: trebuchet;">मार्टिन स्कॉर्सीससारख्या दिग्दर्शकाचे काही चित्रपटही
पुरुषकेंद्री आणि <span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पुरुषी</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वर्तनाला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अनअपॉलॉजेटिकली</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">चितारणारे आहेत
असं दिसतं. अर्थात यापैकी कुठल्याच चित्रपटात लैंगिक दुर्वर्तनाचं/गुन्हेगारीचं
समर्थन केलेलं नाही. त्याअर्थी त्यातील पुरुष हे </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">गुड मेन</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आहेत. (आपल्याकडे </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">प्यार का पंचनामा</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">या पुरुषकेंद्री सिनेमातही सुरुवातीलाच एका छोट्या सीनमध्ये
चित्रपटाचे नायक अशा वर्तनाच्या विरुद्ध आहेत असं सूचित केलं आहे). हिंदी सिनेमाचा
विचार केला तर नायकाने नायिकेचं प्रेम मिळवण्यासाठी तिच्या मागे लागण्यापासून इतर
अनेक प्रकारातून रिग्रेसिव्ह वर्तनाचं चित्रण केलेलं दिसतं. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">बाजीगर</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">मध्ये शाहरुख
खानने अँटी हीरो साकारला आहे. त्यात तो जेव्हा आपला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सूडाचा प्लॅन</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">साध्य करण्यासाठी
शिल्पा शेट्टीबरोबर प्रेमाचं नाटक करून तिचा खून करतो तेव्हा त्याला रिग्रेसिव्ह
म्हणायचं की अँटी हिरोइक यावर चर्चा होऊ शकते. डर</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अंजाम या
चित्रपटांमधून त्याने </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ऑब्सेसिव्ह लव्हर</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या ज्या भूमिका
केल्या त्याही गाजल्या आहेत. एआयबी या इंटरनेट मीडिया कंपनीने मागे रिचा चड्ढा या
अभिनेत्रीला घेऊन </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">हरॅसमेंट थ्रू द एजेस</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">या शीर्षकाचा एक
व्हिडीओ केला होता. तो इंटरनेटवर उपलब्ध आहे. नायकाने नायिकेच्या </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">मागे’ लागण्याचं</span><span lang="MR" style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हिंदी सिनेमाने
किती ग्लोरिफिकेशन केलं यावर हा व्हिडीओ आहे.</span><span style="color: #222222;"> </span></span><p></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">थोडक्यात सांगायचं तर अशा प्रकारचं</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आक्षेपार्ह वाटेल असं चित्रण सिनेमातून होत असतं. आता होतं
असं की ते चित्रण आपल्याला आक्षेपार्ह वाटतंय की </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">जस्टिफायेबल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वाटतंय याचा निर्णय आपण आपले ठोकताळे लावून करत असतो.
त्यासाठी कुठलंही </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">रुल बुक</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">नाही. (अर्थात
छापील पुस्तक नसलं तरी मूल्यात्मक निर्णय देऊ शकणारं एक पुस्तक आपल्या डोक्यात
असावं अशी आशा करायला हरकत नाही). आणखी एक मुद्दाही जाणवतो. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">नावडतीचं मीठ अळणी</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">या छोट्याशा
म्हणीतून स्पष्ट केलेला तो एक मोठा मानसशास्त्रीय मुद्दा आहे. शाहरूख खान</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अल पॅसिनो हे अभिनेते आपल्याला आवडतात. त्यामुळे
त्यांच्याकडून स्क्रीनवर काही वावगं झालं तर आपण त्यांना माफ करू शकतो. किंवा ते
अपवादात्मक आहे असं म्हणू शकतो. इथून पुढे जात आपण तर्कसंगती लावूनही काही निर्णय
देतो. उदा. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">गॉडफादर</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सारख्या
गुन्हेगारी पार्श्वभूमीच्या कुटुंबातील पुरूषांचं चित्रण बघताना आपण ते गुन्हेगारी
पार्श्वभूमीचे आहेत असं म्हणून त्या चित्रणाला काहीशी सूट देतो. अमुक पात्राचं
वर्तन त्या विशिष्ट कथेच्या चौकटीत बघताना ते </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">लार्जर
आयडियॉलॉजिकल सेन्स</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ने पाहता चुकीचं असलं तरी त्या पात्राच्या
व्यक्तिमत्वाच्या कक्षेत</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्या कथेच्या कक्षेत ते ठीक आहे</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पटण्यासारखं आहे असं आपण म्हणतो. (आता इथे गुन्हेगारी
पार्श्वभूमीच्या लोकांचं चित्रण करावं का</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्यातून त्यांचं
ग्लोरिफिकेशन केलं जातं ते योग्य नाही असेही मुद्दे निघतील. सध्या ते नोंदवून पुढे
जाऊ). थोडक्यात आपण स्क्रीनवर जे पाहतो आहोत ते आपल्याला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कन्व्हिन्सिंग</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">वाटतंय की नाही
असा निकष आपण लावतो आणि तो योग्य आहे असं मला वाटतं. (एकाला जे कन्व्हिन्सिंग
वाटेल ते दुसऱ्याला नाही हे पुन्हा आहेच. पण ते असो.)</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">कबीर सिंग</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल
यासारख्या चित्रपटांबाबत मला असं दिसतं की </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">लार्जर आयडियॉलॉजिकल
सेन्स</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ने पाहता ते चित्रण आक्षेपार्ह असलं तरी आपल्याला
ज्याचे मार्ग आवडत नाहीत असं एखादं पात्र निर्माण होऊ शकतं आणि जोवर त्या
आक्षेपार्ह वर्तनाला शब्दांमधून जस्टिफाय करण्याचा प्रयत्न होत नाहीये तोवर ठीक
आहे. कारण </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">आयडियॉलॉजिकल करेक्टनेस</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा एक आदर्श आहे आणि चित्रपटांमधून निर्माण होणारी पात्रं
कायम तो बाळगूनच वागतील अशी अपेक्षा करणं योग्य होणार नाही. चित्रपट ही कथा आहे
आणि कथेमध्ये गुंतागुंतीची</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">रिग्रेसिव्ह-प्रोग्रेसिव्ह सगळ्याच प्रकारच्या
वृत्तीची पात्र असू शकतात. मुख्य पात्राने पुरोगामित्वाच्या सर्व निकषांवर
टिकमार्क करत जात </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">संपूर्ण पुरोगामी</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">असावं असाही
आग्रह धरू नये. </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कारण ती एक कथा आहे. कथा पुरोगामी किंवा प्रतिगामी
नसेलच असं नाही; पण तिचं प्रथम ‘कथा असण्याचं’ स्वतंत्र्य आपण मान्य करायला हवं
आणि तिचं मूल्यमापन कथेच्या निकषांवर करायला हवं. </span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><b><span style="color: #222222;">'</span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span></b><b><span style="color: #222222;">'</span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">ची अडचण</span></b><b><span style="color: #222222;"> </span></b></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रपटाचा </span><span lang="MR" style="color: #222222;">विचार कथा म्हणून
केला तरी त्यातून प्रतीत होणारा विचार जर प्रतिगामी आणि म्हणून आक्षेपार्ह वाटला,
त्यात ‘प्रोपगंडा’ जाणवला </span><span lang="MR" style="color: #222222;">तर ती मात्र गंभीर गोष्ट आहे. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या बाबतीत
संदीप रेड्डी वंगाने हा घोळ नक्कीच घातला आहे. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कबीर सिंग</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">लाही कदाचित पूर्ण सूट देता येणार नाही</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्याच्या बराच
पुढे जातो. </span><span lang="MR" style="color: #222222;">व्यक्तिशः मला </span><span lang="MR" style="color: #222222;">संदीप रेड्डी
वंगा </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा </span><span lang="MR" style="color: #222222;">दिग्दर्शक </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">स्टोरीटेलर</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">म्हणून </span><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रभावी वाटतो.
तो </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आणखी काही इंटरेस्टिंग करू शकेलही</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण आत्ता तरी तो </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पारंपरिक
पुरूषत्वा</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या प्रेमात पडून त्याचं उदात्तीकरण करत चालला आहे
असं दिसतं. चित्रपट समीक्षक भारद्वाज रंगनने अॅनिमलची समीक्षा करताना </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">एक्झिलरेटिंग रॉनेस</span><span style="color: #222222;">' (</span><span lang="MR" style="color: #222222;">रोमांचित करणारा
ओबडधोबडपणा) असा शब्द वापरला आहे. (हिंदी सिनेमाबाबत बोलायचं झालं तर रामगोपाल
वर्माचे सुरुवातीचे चित्रपट</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अनुराग कश्यपचे
चित्रपट यांनी जो </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">एक्झिलरेटिंग रॉनेस</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">दिला तो नक्कीच
जास्त खोल आणि </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">लार्जर आयडियॉलॉजिकल सेन्स</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ला फार धक्का न लावता दिला आहे).</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या कथेबाबत</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सादरीकरणाबाबत मला काही गोष्टी पटल्या नाहीत. पण आपली चर्चा
मूल्यात्मक अंगाने सुरु असल्याने त्या सध्या बाजूला ठेवू. एक मुख्य मुद्दा असा की
चित्रपट पाहताना तुम्हाला जर </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पुरूषांची लढाई</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च दाखवायची आहे तर मग तीच फक्त नीट का नाही दाखवत असा
प्रश्न पडला. त्याच्या जोडीला स्त्री-पुरुष संबंधावरचं भाष्य आणत आपल्या भूमिकेचं
समर्थन करण्याची कसरत कशासाठी</span><span style="color: #222222;">? </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कबीर सिंगवरील
टीकेमुळे ही अतिरिक्त काळजी घेतली की काय असं वाटायला पुष्कळ वाव आहे.
स्त्री-पुरुष नातं </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">इंटेन्स</span><span style="color: #222222;">', </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण पुरुषाच्या
बाजूने झुकलेलं</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पुरूषाच्या </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">व्ह्यू पॉइंट</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ने दाखवलेलं असल्याने होतं असं की या नात्याला दोन बाजू
आहेत</span><span style="color: #222222;">, '</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ड्युएल इम्पॉर्टन्स</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आहे हे विसरलं
जातं. नाही म्हणायला चित्रपटात नायिकेला (रश्मिका मंदाना) एक भला मोठा संवाद दिला
आहे</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण हे फक्त बोलण्यापुरतं असणार आहे</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">एकदा यांचं हे बोलणं झालं की नंतर तो हातात बंदूक घेऊन
बाहेर पडणारच आहे तर थेट तिथेच का नाही जात असं काहीतरी वाटत राहतं!</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">ही </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">जस्टिफिकेशन</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ची</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">दोन डगरींवर पाय ठेवण्याची कसरत सिनेमाला मारक ठरली आहे.
तुम्हांला जर एक हिंसक सूडपट करायचा आहे तर तो करा. त्यात </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">आयडियॉलॉजिकल डिबेट</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आणण्याचं काय
कारण</span><span style="color: #222222;">? (</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सहसा अशा हिंसक सिनेमांमध्ये स्त्री पात्रं
नावापुरतीच असतात</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कारण त्या सिनेमाची जातकुळीच तशी असते. पण मग ते
परडवलं असं म्हणावं लागेल. निदान तिथे अती बोलून घोळ तरी घालत नाहीत! </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आता </span><span lang="MR" style="color: #222222;">अशा सिनेमांबद्दल </span><span lang="MR" style="color: #222222;">एकूण </span><span lang="MR" style="color: #222222;">काय बोलावं हा
आणखी वेगळा मुद्दा). </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या नायकाने काही गोष्टींना तात्त्विक मुलामा देणं
ही एक गंभीर गोष्ट आहे. तो जेव्हा आदिम काळातील स्त्री-पुरुष संबंधांबद्दल बोलतो
आणि </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अल्फा मेल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चा उल्लेख करतो
तेव्हा आज आपण तिथून किती पुढे आलो आहोत हे त्याच्या गावी नसतं. अटळ जीवशास्त्रीय
संदर्भात काही गोष्टी बदलत नाहीत हे खरं आहे</span><span style="color: #222222;">, '</span><span lang="MR" style="color: #222222;">बायॉलॉजी</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ला हात घातल्याशिवाय </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">आयडियॉलॉजी</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">जिंकणार नाही हे माझंही मत आहे. पण म्हणून </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">बायॉलॉजी इज द अल्टिमेट एक्स्प्लनेशन</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">असं जर कुणी म्हणालं तर ती मोठीच अडचण आहे! </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पुरूषा</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ला </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रेझेंट</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">करणं ही एक गोष्ट
झाली - जी वर उल्लेख केलेल्या इतर दिग्दर्शकांनीही केली आहे - पण </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पुरूषा</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">ला सतत बरोबर
ठरवण्याचा प्रयत्न करणं ही वेगळी गोष्ट आहे. असं सातत्याने करत राहिलं तर ते आर्टिस्टिक
न राहता पॉलिटिकल होतं आहे असं वाटतं. मला वाटतं याबाबत संदीप रेड्डी वंगा
दिग्दर्शक म्हणून </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">डेंजर झोन</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">मध्ये आहे. आता
इथून तरी </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्याने </span><span lang="MR" style="color: #222222;">परत फिरावं! </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सॅडली</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">इट्स अ मॅन्स वर्ल्ड</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">असं वाक्य </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">च्या नायकाच्या
तोंडी आहे. दिग्दर्शकाने या </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सॅडली</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चा धांडोळा आपल्या पुढच्या सिनेमात घ्यायला हरकत नाही!</span><span style="color: #222222;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><b><span lang="MR" style="color: #222222;">संदर्भ :</span></b><b><span style="color: #222222;"> </span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">भारतीय</span></b><b><span style="color: #222222;"> </span></b><b><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रेक्षक</span></b></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span lang="MR" style="color: #222222;">सामाजिक संदर्भ</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सामाजिक महत्त्व
असणाऱ्या एखाद्या विषयावर जगात सर्वत्र एकाच पद्धतीने विचार करता येत नाही. विविध
समाजांची घडण</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्यांची समज</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">साधारण स्वभाव
यानुसार विचार बदलावा लागतो. सिनेमा हा कलाप्रकार पाश्चात्त्य जगतात जन्माला आला</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">रुजला आणि वाढला. तिथे तो अधिक प्रगल्भ अवस्थेत आहे.
तिथल्या समाजात आणि आशियाई</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">विशेषतः भारतीय समाजात सिनेमाबाबत समजुतीचे जे फरक
आहेत त्याच्या मुळाशी हा एक मुख्य फरक आहे. सरासरी पाश्चात्त्य प्रेक्षक हा थोडा
अधिक प्रगल्भ प्रेक्षक आहे. तो वेगवेगळे चित्रपट हाताळू शकतो आणि चित्रपटांना
थिएटरमध्ये ठेवून घरी येऊ शकतो. आणि जर सिनेमाच्या प्रभावाखाली त्याच्याकडून काही
आगळीक घडलीच तर तिथली कायदा आणि सुव्यवस्था यंत्रणा ते हाताळायला सक्षम आहे.
भारतासारख्या देशातला सरासरी प्रेक्षक हा असा प्रगल्भ प्रेक्षक नाही. पाश्चात्त्य
सिनेमातून किती वैविध्यपूर्ण विषय किती प्रगल्भतेने हाताळले गेले आहेत ते पाहता
इथल्या प्रेक्षकाला अचंबा वाटेल</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कदाचित घेरी येईल</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हे मी माझ्या</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पाश्चात्त्य
सिनेमाच्या अनुभवावरून सांगू शकतो. आपलं मानस अद्याप अशा </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">मॅच्युअर थीम्स</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">साठी तयार नाही.
सिनेमाबाबत आपण अजूनही </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">व्हल्नरेबल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आहोत. वर उल्लेख
केलेल्या मार्टिन स्कॉर्सीस या नामांकित दिग्दर्शकाचा </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">द वूल्फ ऑफ वॉल स्ट्रीट</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">नावाचा एक
चित्रपट आहे. हा चित्रपट पाहिला तर आपल्या प्रेक्षकांना वर म्हटलं तसं घेरी येऊ
शकेल. शेअर बाजारात झपाट्याने वर चढलेल्या आणि घोटाळे केल्यामुळे उतरणीला
लागलेल्या जॉर्डन बेलफोर्ट या न्यू यॉर्कमधील एका स्टॉक ब्रोकरच्या आयुष्यावर
बेतलेला हा सिनेमा आहे. संपूर्ण चित्रपटात पैसा</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">लैंगिक व्यवहार</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">ड्रग्ज यांचं मुक्त चित्रण आहे. या चित्रपटाला पाच ऑस्कर नामांकनं
होती. </span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgPkJ2xVQ5BuOcUNrGQGWn4qBZNvKzhnsxE6mTecJTR9r4LBXdaD72GqDldpv73OS1WY7KnbWwmZsYCIxjfEkLLhoT7-gVWJuRLzI8t7ILEyaltiEQKJSGHq1O5pCr1MD9l4ge71ftPxMnqN8vp2zyihgKWQD1YbhqLBNbHpLeC7mMh0XlOeEqmaF7kE7ZK/s2048/Image_3.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="2048" data-original-width="1382" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgPkJ2xVQ5BuOcUNrGQGWn4qBZNvKzhnsxE6mTecJTR9r4LBXdaD72GqDldpv73OS1WY7KnbWwmZsYCIxjfEkLLhoT7-gVWJuRLzI8t7ILEyaltiEQKJSGHq1O5pCr1MD9l4ge71ftPxMnqN8vp2zyihgKWQD1YbhqLBNbHpLeC7mMh0XlOeEqmaF7kE7ZK/s320/Image_3.jpg" width="216" /></a><span style="font-family: trebuchet;"></span></div><span style="font-family: trebuchet;"> ऑस्कर मिळालं नाही<span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण चित्रपटाला ऑस्कर नामांकनं मिळाली हे पुरेसं बोलकं
आहे. आपल्याला असं दिसेल की एक अगदी वेगळं</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आपल्या
प्रस्थापित नैतिक कल्पनांना धक्का देईल असं जग सिनेमातून निर्माण करण्याची
सृजनशक्ती हॉलिवूडच्या चित्रपट निर्मात्यांकडे आहे आणि त्या जगाकडे सिनेमा म्हणून
पाहण्याची समज तिथल्या प्रेक्षकांकडे आहे. सिनेमा पाहताना त्यांचा निकष </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सांगितली जाणारी कथा सिनेमा म्हणून माझ्यातल्या सुजाण
प्रेक्षकाला बांधून ठेवते आहे का</span><span style="color: #222222;">?' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा असतो.
कथेमध्ये येणारे लैंगिक वा इतर संदर्भ पूरक असतात. ते ‘निकष’ नसतात. दुसरं म्हणजे
मार्टिन</span><span style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">स्कॉर्सीससारखे दिग्दर्शक जेव्हा पुरुषकेंद्री
चित्रपट तयार करतात तेव्हा त्यांची पात्रं आपलं </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">कॅरॅक्टर</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सोडून आयडियॉलॉजिकल चर्चेच्या फंदात पडत नाहीत. कारण त्या
चर्चेची ती जागाच नाही. त्या संदर्भात वेगळे चित्रपट तयार होऊ शकतात आणि होतातही. </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सारख्या
चित्रपटातून घातले जाणारे घोळ तिथे घातले जात नाहीत.</span><span style="color: #222222;"> </span></span><p></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;"><br /></span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="font-family: trebuchet;"><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">पेज थ्री</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">चं प्रस्थ जेव्हा
वाढत चाललं होतं त्यावेळी बोलताना माझी एक मैत्रीण म्हणाली होती की पेज थ्री ही
जागा पार्ट्या</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">सेलिब्रिटी गॉसिप इ. गोष्टींकरताच राखीव आहे.
त्यामुळे त्याचा बाऊ करण्यात अर्थ नाही. वृत्तपत्राच्या संपादकीय पानावरील मजकूर
कसा आहे</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">बातम्या कशा दिल्या जातात यावरून त्या वृत्तपत्राचा
दर्जा जोखावा लागतो. त्यामुळे वृत्तपत्राची समीक्षा संपादकीय आणि बातम्यांवरून
व्हावी. पेज थ्री वरून नव्हे. तिच्या म्हणण्यात मला तथ्य वाटलं होतं. पण परत
मुद्दा असा आहे की पेज थ्री असल्याने लोक त्या पानावर जास्त प्रमाणात जात असतील
आणि संपादकीय पानाकडे दुर्लक्ष करत असतील तर काय करायचं</span><span style="color: #222222;">? </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्यामुळे मला वाटतं </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सारखे चित्रपट भारतीय प्रेक्षकांच्या संदर्भात धोकादायक ठरू
शकतात. चित्रपटाचं नावच </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">आहे. त्यातून
चित्रपटाचा सूर काय असेल</span><span style="color: #222222;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222;">कथानायक कसा असेल हे ध्वनित होतं. </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा चित्रपट ‘चांगले संस्कार’ करण्यासाठी काढलेला नाही हे स्पष्ट होतं. </span><span lang="MR" style="color: #222222;">चित्रपट पाहताना
ही </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span lang="MR" style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">चौकट’ लक्षात
घेऊन पाहणं अपेक्षित आहे. अडचण अशी आहे की इथला प्रेक्षक चौकटीच्या आत घुसून
स्वतःच </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">होऊ पाहील अशी
भीती वाटते. </span><span lang="MR" style="color: #222222;">त्यामुळे </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">अॅनिमल</span><span style="color: #222222;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222;">हा </span><span style="color: #222222;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222;">सिनेमॅटिक</span><span lang="MR" style="color: #222222;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222;">प्रश्न</span><span style="color: #222222;">’</span><span lang="MR" style="color: #222222;"> म्हणून </span><span lang="MR" style="color: #222222;">फार </span><span lang="MR" style="color: #222222;">मोठा नाही</span><span style="color: #222222;">; </span><span lang="MR" style="color: #222222;">पण समाजशास्त्रीय प्रश्न म्हणून मोठा आहे!</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="color: #222222;"><o:p><span style="font-family: trebuchet;">- मिळून साऱ्याजणी, फेब्रुवारी २०२४ </span></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="color: #222222;"><o:p><span style="font-family: trebuchet;"> </span></o:p></span></p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-24871409768377511452020-03-24T08:38:00.000-07:002020-05-05T20:45:18.097-07:00बागी का धरम का होत है?<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
चित्रपट सुरू होतो. संपूर्ण काळा स्क्रीन. 'बेवकूफ और चूतिये में धागेभर का फरक होता है गा भैय्या' हे सैफ अली खानच्या आवाजातलं वाक्य ऐकू येतं. मग सीन सुरू. डोंगरांच्या विस्तीर्ण पार्श्वभूमीवर, एका कड्यावर दोघेजण प्रेक्षकांकडे पाठ करून बसलेले आहेत. पुढचं वाक्य - 'धागे के इंगे बेवकूफ और उंगे चूतिया...और जो धागा हैंच लो तो कौण है बेवकूफ और कौण है चूतिया - करोड रूपये का प्रसन है भैया...'</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
सिटी प्राइड मल्टिप्लेक्समध्ये रात्री मित्रांबरोबर 'ओंकारा' पाहायला आलेलो असताना स्क्रीनवर हे इथवरचं मी उभ्यानेच पाहिलं. कारण कायतरी गडबड झाली होती आणि आमच्या जागा सापडत नव्हत्या. मग थोड्या वेळाने असा साक्षात्कार झाला की तिकिटं काढायला चुकली आहेत. नक्की काय झालं होतं आठवत नाही. पण स्क्रीनमधून बाहेर यावं लागलं. 'आता काय करायचं?' वगैरे चर्चा सुरू झाली. मित्रांची लग्न झालेली असल्याने ते बहुधा मोक्षापर्यंत पोचले होते. त्यामुळे पहिल्या सीनच्या दर्शनाने आणि पहिला डायलॉग ऐकल्यानंतर माझ्या मनात जी खळबळ उडवली ती त्यांच्या मनात बहुधा उडाली नव्हती. निर्विकारपणे कॉफी प्यायला जायचं ठरलं. म्हणून मग कॉफी प्यायला गेलो. घरी आलो. सकाळी उठल्यावर मी पहिल्यांदा सिटी प्राइड गाठलं. 'ओंकारा' पाहिला. त्यानंतर जीव शांत झाल्याचं लक्षात आलं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj43CJjAgcaewzNAzpHLgXUvIQWueKZQ-E5xLeuH6jaq9wSZS3q45a04J38UhMgwr1suTdtswcymdsPyiBqGjKMu2QIydwxiGt_PA_lJPu2e2l5wVnjz3U4mXUad7P2mxprQIXSJDzA3Ums/s1600/poster-780.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: justify;"><img border="0" data-original-height="1171" data-original-width="780" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj43CJjAgcaewzNAzpHLgXUvIQWueKZQ-E5xLeuH6jaq9wSZS3q45a04J38UhMgwr1suTdtswcymdsPyiBqGjKMu2QIydwxiGt_PA_lJPu2e2l5wVnjz3U4mXUad7P2mxprQIXSJDzA3Ums/s320/poster-780.jpg" width="213" /></a>हे २००६ साल होतं. (२००७ साली माझंही लग्न झालं तरी अजून मोक्ष मिळालेला नाही, मिळायला नकोही आहे!) 'ओंकारा'मुळे अभिषेक चौबे हे नाव माहीत झालं. विशाल भारद्वाजबरोबर त्याने 'ओंकारा' लिहिला होता. पुढे विशाल भारद्वाज आणि इतरांबरोबर 'कमीने' लिहिला. 'इश्किया', 'डेढ इश्किया' आणि 'उडता पंजाब' इतरांबरोबर लिहिले. हे तीन त्यानेच दिग्दर्शित केले होते. 'डार्क, पण तरी सिल्व्हर लायनिंग आहे' अशा प्रकारचे हे चित्रपट आवडलेच आणि अभिषेक चौबेची ही स्टाइल आहे (विशाल भारद्वाजच्या जवळ जाणारी) हे लक्षात येऊ लागलं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
मग 'सोनचिडिया' पाहिला आणि मी अभिषेक चौबेचा जवळजवळ जयजयकार केला! 'कॅरॅक्टर बिल्डिंग' म्हणून काहीएक गोष्ट असते. 'कास्टिंग' म्हणून काहीएक गोष्ट असते. 'अभिनय' म्हणून काही एक गोष्ट असते. 'भाषा' म्हणून काहीएक गोष्ट असते. सगळ्याची गोळाबेरीज म्हणजे 'चित्रपट करतानाचं गांभीर्य' म्हणून काहीएक गोष्ट असते. 'चित्रपट' ही एक 'समग्र कला' आहे हा अनुभव देणारे जे उत्तम चित्रपट असतात त्यातला एक म्हणजे 'सोनचिडिया'. कुठलीही चांगली कलाकृती हा 'अनुभव' असावा लागतो. आपण 'तिथे गेलो आहोत' 'आपल्यासमोर हे सगळं चाललंय' असा अनुभव. 'सोनचिडिया' तुम्हांला चंबळचं खोरं दाखवतोच, डकैत दाखवतोच, पण तो त्यांची जी कथा सांगतो ती तुम्हांला हलवून सोडते.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
चित्रपट एकाच वेळी संथ आणि वेगवान आहे. पण कमाल एंगेजिंग आहे. घटनाक्रमातून हळूहळू गोष्टी उलगडत जातात आणि तुम्ही चित्रपटात 'जाऊन बसता'. हा नुसता 'क्राइम ड्रामा' नाही. हा एक 'प्रोफाउंड ड्रामा ऑफ लाइफ' आहे. 'बागी' झालेले जीव आपली मुक्ती चंबळच्या दऱ्याखोऱ्यात शोधतायत. त्यांनी हातात घेतलेल्या बंदुकांचा ट्रिगर ओढणारे हात फक्त डाकूंचे नाहीत. ते केविलवाण्या माणसांचेही आहेत. 'बागी का धरम का होत है?' 'ये तो बदला हुआ, न्याय कैसे हुआ?' हे प्रश्न इथे एक बागी डाकूच विचारतोय. इथली हिंसा ही हा मूळ ध्वनी नाही, प्रतिध्वनी आहे. आणि म्हणूनच 'सोनचिडिया' हा चित्रपट एक अव्वल आधिभौतिक अनुभव ठरतो. <br />
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
पात्रनिवड, अभिनय, कॅमेरा आणि कडक बुंदेली भाषा ही चित्रपटाची काही उल्लेखनीय बलस्थानं आहेत. मनोज वाजपेयीची भूमिका छोटी असली तरी ऑस्करच्या तोडीची आहे. काय अभिनेता आहे हा! 'सहृदय डकैत' मानसिंगची भूमिका त्याने अफाट ताकदीने केलीय. रणवीर शौरीला पाहताना त्याच्या 'तितली'मधल्या भूमिकेची आठवण होते. अत्यंत आक्रमक आणि अत्यंत भावनाशील! रणवीर शौरी भूमिकेला पुरून उरतो. सुशांत सिंग राजपूतने त्याच्या शहरी बाजाला पूर्ण छेद त्याची भूमिका प्रभावीपणे केली आहे. भूमी पेडणेकरला बघताना मला 'उडता पंजाब'मधली आलिया भट आठवत राहिली. पितृसत्ताक पद्धतीने पूर्णपणे कब्जात घेतलेल्या व्यवस्थेत आपलं अस्तित्व टिकवून ठेवण्याची भयकारी धडपड करणारी स्त्री. भूमी पेडणेकर आणि तिच्याबरोबरची मुलगी यांच्याभोवतीच खरं तर चित्रपटाचा उत्तरार्ध फिरत राहतो. या दोघी चित्रपटाच्या 'स्पिरिच्युअल क्वेस्ट'चा प्रमुख भाग आहेत. मात्र विशाल भारद्वाज आणि अभिषेक चौबेच्या इतर चित्रपटांप्रमाणेच 'सोनचिडिया'चे हीरोज दुय्यम पात्रंही आहेत. मानसिंगच्या गॅंगमधले बागी असोत, निव्वळ डोळ्यांनीच समोरच्याला खाऊन टाकणाऱ्या आशुतोष राणाच्या टीममधले लोक असोत, गावातली इतर पात्रं असोत - 'सोनचिडिया' बिलॉन्ग्ज टू ऑल ऑफ देम! यातल्या फूलन देवीला (चित्रपटात ती 'फुलिया' या तिच्यावर बेतलेल्या पात्राच्या रूपात दिसते) बघून तर मी हात उंचावून टाळ्या वाजवायच्या घाईला आलो होतो! कमाल, कमाल! तिच्या अजिबात ड्रॅमॅटिक नसलेल्या एंट्रीलाही शिट्टीचा मोह होतो!</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
अनुराग कश्यपचा डार्कनेस हा कंप्लीट डार्कनेस आहे. तो रूथलेस होऊन काही गोष्टी दाखवतो. विशाल भारद्वाजचा डार्कनेस मला मिश्र स्वरूपाचा वाटतो. पण त्यातही असं लक्षात येईल की त्याने शेक्सपियरची जी रूपांतरे केली आहेत त्यात मूळ कथा डार्क असल्याने रूपांतरेही तशी आहेत. पण त्याची मूळ प्रकृती वर लिहिल्याप्रमाणे डार्कनेसला सिल्व्हर लायनिंग देण्याची आहे असं वाटत राहतं. अभिषेक चौबे आणि विशाल भारद्वाज यांच्यात याबाबतीत एक साम्य आहे असं जाणवतं. 'उडता पंजाब'मध्ये जे अनुभवायला मिळतं (कठोर वास्तव आणि तरी दिलासा देणारा शेवट) तेच 'सोनचिडिया'बाबतही होतं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
चित्रपट जरूर पहा. संवाद जरा कान देऊन नीट ऐकायला लागतील, पण ऐका. विशाल भारद्वाजचं संगीत हा एक स्वतंत्र विषयच आहे. 'ओंकारा'मधल्या श्रेया घोषालने गायलेल्या 'ओ साथी रे' सारखंच रेखा भारद्वाजने गायलेलं 'सोनचिडिया' आतमध्ये रेंगाळत राहतं. शूटआउटचे सीन्स, चंबळमधले कोरडेठक्क, रखरखीत, एकाकी पडलेल्या योग्यासारखे डोंगर, जातिसंस्थेचा विजयी वावर, स्त्रीदास्याची दाहकता, धर्म-बिरादरी-ईश्वर यांची पोलादी पकड - हे सगळंच आतमध्ये रेंगाळत राहतं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
लहानपणी वाचलेल्या गोष्टींमध्ये राजाचा प्राण पोपटात वगैरे असण्याची गोष्ट असायची. 'सोनचिडिया' म्हणजे ज्यात आपला जीव आहे अशी चिमणी आहे आणि जो तो आपापली चिमणी पकडायला धावतोय ही भावना चित्रपट व्यापून उरते. आपल्या प्रत्येकाच्या जगण्याच्या कथेत 'अंतर्द्वंद्व' आणि 'बाह्यद्वंद्व' या दोन गोष्टी असतात. नीट पाहिलं तर यातलं 'बाह्यद्वंद्व' वेगळं असं काही आहे का असा प्रश्न पडतो. पहिलंच सगळं काही आहे असं वाटू लागतं. 'सोनचिडिया' ही या अंतर्द्वंद्वाची कथा आहे. यात बंदुका आहेत. आपल्या बंदुका वेगळ्या आहेत इतकंच. <br />
#Sonchidiya</div>
<div style="text-align: justify;">
#Zee5<br />
<br />
(फेसबुक पोस्ट)</div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-29175451258472092442020-03-18T03:19:00.000-07:002020-05-05T20:44:57.556-07:00'फ्लीबॅग' पाहिल्यावर... <div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
'कोसला वाचल्यावर' या शीर्षकाचा पु. ल. देशपांडेंचा एक लेख आहे. 'कोसला'मुळे भारून जाऊन त्यांनी तो लिहिला आहे हे वेगळं सांगायला नकोच. (कोसला १९६३ साली प्रकाशित झाली. हा लेख १९९६ सालच्या मौज दिवाळी अंकात आला होता. हे ३३ वर्षांच्या गॅपचं गणित मात्र मला कळलेलं नाही.) कोसला वाचायला सुरूवात केली आणि पांडुरंग सांगवीकर एकदम दोस्तीत येऊन बोलायला लागला; आम्ही दोघे आरामात पाय पसरून गप्पा मारायला लागलो अशा आशयाचं पुलं लिहितात. 'फ्लीबॅग' आणि 'कोसला' हे कनेक्शन तसं विचित्र वाटेल, पण फ्लीबॅग पाहिल्यापासून 'फ्लीबॅग पाहिल्यावर' अशाच शीर्षकाने काही लिहावंसं वाटू लागलं. कारण फ्लीबॅगसुद्धा पहिल्या एपिसोडच्या पहिल्या फ्रेमपासून सांगवीकरसारखीच दिल खोलके बोलत होती. एकूण २ सीझन्स, १२ एपिसोड्स भडाभडा बोलली आणि मग गप्प झाली. आणि जे बोलली ते उदाहरणार्थ फारच थोर होतं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdYZCgDjvFdNn_rrreEcxaLm9gwLVJOTuNMq57KEzoTEgh5DrdXpfe3H7MCt_OEoxBATRHZeAIfQgsPiR6GDExtmQGr-QZanxm69TvtsDwVAXGuWgpGT1rCFpOJfZgcDdL2jd50ot9TggK/s1600/Fleabag.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1080" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdYZCgDjvFdNn_rrreEcxaLm9gwLVJOTuNMq57KEzoTEgh5DrdXpfe3H7MCt_OEoxBATRHZeAIfQgsPiR6GDExtmQGr-QZanxm69TvtsDwVAXGuWgpGT1rCFpOJfZgcDdL2jd50ot9TggK/s320/Fleabag.jpg" width="216" /></a></div>
फोर्थ वॉल - प्रेक्षक आणि अभिनेत्याच्या दरम्यानची अदृश्य भिंत - ब्रेक करत पात्राने बोलण्याचा माझा पहिला अनुभव 'हाऊस ऑफ कार्ड्स'चा होता. फ्लीबॅग फोर्थ वॉल अधूनमधून ब्रेक करत नाही, तर जवळजवळ तोडूनच टाकते. म्हणजे तुम्ही जवळजवळ तिच्यासमोर टेबलावर बसून तिची वटवट मनोभावे ऐकता. फ्लीबॅग लिहिणारी आणि साकारणारी फीबी वॉलर-ब्रिज आधी एक एकपात्री प्रयोग सादर करायची त्यावर आधारलेली ही मालिका आहे. 'फ्लीबॅग' या विचित्र नावाची ही ब्रिटिश मुलगी आहे. लंडनमध्ये राहते. स्वतःचा कॅफे चालवते. एका घटनेमुळे अपराधभावाने ग्रासलेली आहे. इमोशनली ब्रोकन आहे. सेक्शुअली चांगलीच अॅक्टिव्ह आहे. गोंधळलेली आहे. काही बाबतीत भलतीच क्लिअरही आहे. तिच्या मोठ्या बहिणीशी तिचं विशेष नातं आहे. वडिलांशी नातं आहे - ते अधेमधेच विशेष होताना दिसतं. तिच्या आयुष्यातले पुरूष लोकोत्तर आहेत. तिचं आणि त्यांच्यातलं डायनॅमिक्स अलौकिक आहे. ती या सगळ्याचबद्दल तुमच्याशी काहीही हातचं राखून न ठेवता बोलते. फ्लीबॅगचं एक वैशिष्ट्य असं की 'ही जरा अंगावर येतेय' असं वाटण्याची क्षमता असणारी ही व्यक्तिरेखा अजिबात अंगावर येत नाही. यू फील ओन्ली लव्ह फॉर हर...ऑल्वेज! तिच्याबद्दल, तिच्या सगळ्या उपद्व्यापांबद्दल, तिच्या भरकटलेपणाबद्दलदेखील तुम्हांला फक्त प्रेमच वाटतं. यात फीबी वॉलर-ब्रिजच्या कमाल अभिनयाचा, स्पाँटेनिटीचा फार मोठा वाटा आहे. फ्लीबॅगसाठी तिला लेखनाबरोबरच अभिनयाचीही अनेक अवॉर्ड्स मिळाली यात नवल नाही. तिच्या बरोबरीने तिची मोठी बहीण क्लेअर (सियान क्लिफर्ड), तिचा नवरा मार्टिन (ब्रेट गेलमन), वडील (बिल पॅटरसन), सावत्र आई (ऑलिव्हिया कोलमन - टेरिफिक!) आणि लास्ट बट नॉट द लीस्ट - फ्लीबॅग अंतिमतः ज्याच्यापाशी स्थिरावते तो प्रीस्ट (अँड्र्यू स्कॉट) यांची कामं उत्तम झालेली असली तरी फीबी ओन्स द शो! मुळात एक असं आहे की फ्लीबॅगसारख्या उत्तम निर्मितीविषयी 'चांगला अभिनय' ही वेगळेपणाने सांगायची गोष्ट राहतच नाही. तीन मिनिटांची भूमिका करणारा अभिनेतादेखील कायम लक्षात राहील असा अभिनय करून जातो. प्रत्येक पात्र काही ना काही वैशिष्ट्ये घेऊन, अत्यंत धारदार लेखणीतून उभं राहिलेलं असल्याने त्या कलाकृतीच्या एकूण 'प्रोजेक्ट'मध्ये आपली जागा उजळून काढतं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
फ्लीबॅग 'बॅड फेमिनिस्ट' आहे हे एक मला जामच आवडलं. ती अजिबात पॉलिटिकली करेक्ट राहायचा प्रयत्न करत नाही. त्या अर्थी ती स्त्रीवादाला न घाबरणारी स्त्री आहे. एका प्रसंगात I sometimes worry that I wouldn't be such a feminist if I had bigger tits हे तिचं म्हणणं मला तरी प्रामाणिकपणे आल्याचं जाणवलं. याचं एक कारण म्हणजे शारीरिक ठेवणीविषयी, शरीरधर्माविषयी आणि अवयवांविषयी या मालिकेत आयडियॉलॉजिकल डीबेटच्या पलीकडे जाऊन बोललं गेलं आहे. मात्र दुसऱ्या बाजूने फ्लीबॅगचा एकूण अप्रोच, तिचं मुक्त असणं, गोंधळलेलं असणं, हर्ट झालेलं असणं, झगडत राहणं, नात्यांबाबत प्रयोग करत राहणं यातून ती स्त्रीवादाचा औपचारिक-अनौपचारिक स्वीकार न करताही एक ऑर्गेनिकली ग्रोन आणि तरी लिबरेटेड वुमन म्हणून समोर येते. ती सतत गोष्टी एक्सप्लोअर करते आहे - तिच्या इंपल्सनुसार, बुद्धीनुसार, भावनिक आवेगानुसारही. त्यामुळे ती खरी वाटते आणि तेवढीच पुरेशी वाटते.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
भावनिक पातळीवर अस्थिर असलेल्या फ्लीबॅगसाठी सेक्स हा एक अनुभवण्याचा आणि चिंतनाचाही विषय आहे. I'm not obsessed with sex, I just can't stop thinking about it. The performance of it. The awkwardness of it. The drama of it. The moment you realise someone wants your body. Not so much the feeling of it - असं ती म्हणते. मला असं दिसतं की इमोशनली ब्रोकन किंवा एकूण जगण्याबद्दल सिनिकल झालेली किंवा कशातच अर्थ न गवसणारी माणसं सेक्सचा आधार घेत असावीत. It might be working for them because that's the only pleasure/experience that does not pose any further questions. The whole thing is wrapped in the shades of excitement. It is the 'rawness' that works I guess. With the thought of sex and with the act of it, you kind of travel beyond the virtuous debates. इमोशनली ब्रोकन असलेल्या फ्लीबॅगबाबत हे लागू पडेल असं वाटतंही आणि नाहीही. ती सेक्सकडे तिच्या भावनिक दुखावलेपणाला बाजूला ठेवून बघते आहे असं समोर तरी येतं. Moreover, for her, sex doesn't just remain an act of pleasure, it's more of a conversation for her. तिचे जे सेक्शुअल एन्काउंटर्स आहेत त्यामध्ये 'चांगल्या प्रतीच्या सेक्ससाठी उत्सुक असणारी स्त्री' हे ठसठशीतपणे दिसतंच. सेक्शुअल ग्रॅटिफिकेशनच्या चाहुलीने निर्माण झालेली तिची अधीरता ती अजिबात लपवत नाही. आणि दुसऱ्या बाजूने तिची काही पुरूषांची निवड विचित्रही वाटते. All in all, sex purely for the sex's sake अपेक्षिणारी ती स्त्री आहे आणि ते मला अतिशय स्वागतार्ह वाटलं. Sexual promiscuity has been at the receiving end of moral indignation, but I think it certainly doesn't form the basis for moral judgement. Simply because sexual promiscuity does not demean any of the human values. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
भरकटलेलं आयुष्य जगणारी, त्यासाठी स्वतःवर अधेमधे उखडणारी, जगावर उखडूनच असलेली, बहिणीवर माया असणारी आणि मुख्य म्हणजे मनात एक 'दंगल' घेऊन वावरणारी फ्लीबॅग मालिका संपताना प्रेमाचा रस्ता चोखाळते हे पाहून तुम्हांलाच शांत शांत वाटतं. आणि ही मुलगी आता पुढे काय करणार ही शंकाही मनात येते. कारण इतक्या अटिपिकल मालिकेसाठी 'ते फायनली एकत्र येतात' हा शेवट एकदम टिपिकल वाटू शकतो. फ्लीबॅगचा पुढचा सीझन येणार नसल्याचं फीबी वॉलर-ब्रिजने अलीकडेच जाहीर केलं आहे. पण तिने प्रेमात पडलेल्या फ्लीबॅगला चितारण्यासाठी पुन्हा पेन हातात घ्यावं असं वाटतं खरं!</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
फीबी वॉलर-ब्रिजने कुठल्या धुंदीत ही व्यक्तिरेखा आणि ही मालिका लिहिली कोण जाणे, बट इट गिव्ह्ज यू हेल ऑफ अ किक! आणि फक्त फ्लीबॅगच नाही, तुम्ही इतरही पात्रांच्या - नकारात्मकसुद्धा - प्रेमात पडता. एकुणातच ही वेड्यावाकड्या माणसांची कथा आहे आणि ती तुम्हांला सरळसोट दृष्टी ठेवून बघताच येत नाही. उत्तम लेखन हे सोलून सोलून बारकावे दाखवतं, वाचणाऱ्याचं बोट धरून त्याला वेगवेगळ्या गुहांमधून फिरवून आणतं आणि गोंधळातही पाडतं. फ्लीबॅग तुम्हांला १२ एपिसोड्समध्ये इतकं काही दाखवते आणि इतकं काही बोलते की तुम्ही ही मालिका पुन्हा पाहिल्याशिवाय राहू शकत नाही. आणि एवढं करूनही तुम्ही या मुलीला चिमटीत पकडू शकत नाही हे तिचं मोठं यश आहे. भालचंद्र नेमाडेंचे शब्द उसने घ्यायचे झाले तर फ्लीबॅग 'सर्वमुक्त. हेमुक्त. तेमुक्त. रंगमुक्त.अंगमुक्त. मनमुक्त. संज्ञामुक्त. मुक्तीमुक्त' आहे.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
'नेमाड्यांनी ह्या कादंबरीत सर्व 'स्व' ओतल्यावर त्यांची यापुढली पुस्तके काय नमुन्याची उतरणार कोण जाणे ही पापशंका. कोसला मागे ठेवून हे पाखरू उडाले आहे. आता ते कोण्या देशी जाऊन तिथल्ली वार्ता घेऊन येते ती ऐकायला मी फारफार उत्सुक आहे.' - हा 'कोसला वाचल्यानंतर' या लेखाचा शेवटचा परिच्छेद आहे. हा परिच्छेद फीबी वॉलर-ब्रिज आणि फ्लीबॅग ही दोन नावं टाकून मला बाकी जसाच्या तसा घ्यावासा वाटतो. अर्थात गूगल जगन्नियंता असल्याने फीबी वॉलर-ब्रिज पुढच्या बॉंडपटाची सहलेखिका आहे हे अनेकांना माहिती आहे. तर तिचा जेम्स बॉंड चेझ, अॅक्शन आणि सिडक्शनबरोबर ब्रोकन माइंड, व्हॅल्यू स्ट्रगल आणि फेमिनिझमच्याही काही लेयर्स ओपन करून दाखवतो का हे पाहायला मी फार फार उत्सुक आहे!<br />
<br />
# Fleabag<br />
# Amazon Prime<br />
<br />
(फेसबुक पोस्ट)</div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-11120751088313284652018-10-19T09:42:00.000-07:002020-05-05T20:45:38.323-07:00There is something in Tumbbad<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
It rains. It rains incessantly throughout the movie. It rains so much that you yourself feel drenched while leaving the theater! Apart from the rain, what remains with you is that haunting sense of absurd, supernatural existence. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg30PQ2XmEvzF2_dYhggchp49RamAzYIAtd74YiCeieflmlhpUmNMPS_4DJDub0zki0w56T2tvwdeFcrTFTNrz35fPaq_EUCY4pSgq9kve9Ojy9xIM0aEv4at27F1MahFp1P1GfMt4RLLWI/s1600/tumbbad.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1200" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg30PQ2XmEvzF2_dYhggchp49RamAzYIAtd74YiCeieflmlhpUmNMPS_4DJDub0zki0w56T2tvwdeFcrTFTNrz35fPaq_EUCY4pSgq9kve9Ojy9xIM0aEv4at27F1MahFp1P1GfMt4RLLWI/s320/tumbbad.jpg" width="240" /></a></div>
<div style="text-align: justify;">
Mystic tale at its finest, Tumbbad engages you right from it's first frame. The movie is not devoid of the flaws, and the flaws are quite conspicuous, but Tumbbad finally scores owing mainly to its absolutely magnificent filming. The makers must have fought an uphill battle while bringing Tumbbad live on the screen. It's not a small feat to create a bygone era filled with hundreds of minute details. Add to that the stylized touches and you are in for a thrill ride. (There is this amazingly old passenger vehicle that frequently drops Vinayak (Sohum Shah) at Tumbbad. As the vehicle approaches through rain and haze, I could not help recalling the images from Mad Max : Fury Road'!)</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Tumbbad's success lies in creating a story replete with images that keep on haunting you the next day. Mystic stories instigate our innermost emotion of fear and in that sense, it could be argued that horror fantasy is an easy way to captivate the audience. But then the 'horror layer' is not everything. There is more to it. In fact, Tumbbad is not really a horror film. In this film, horror is not even a ghost. It's a deity. And the story demands the protagonist to go and visit horror instead of horror appearing in front of him out of nowhere. So you know where the 'horror lives'. And you also know that it is not movable. This is the premise that makes Tumbbad more interesting. It is the superhuman aspect of the story that keeps tickling your imagination. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Marathi audiences would feel that Tumbbad could have been better in Marathi because it's completely rooted in Marathi, more specifically 'Marathi Brahmin' environment. It is evident that in view of reaching to a larger audience, it's made in Hindi. The language part does not create a major obstacle, but there are a few instances where I did feel 'Oh, why Hindi?'. But again, that must be because I am Marathi! </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
There are a few noticeable loopholes though. For instance, it is hard to accept that city of Pune had telephones after a few years of independence, but did not have electricity. The overall 'excitement in the experience' gets little diluted through such hiccups, but frankly the flow is little more powerful than the flaw. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Sohum Shah does a good job as a greedy, scheming man. His unstable, 'on-off'' relation with his son is also intriguing. Jyoti Malshe, Anita Date, Ronjini Chakraborty excel as the women trapped in patriarchal society. But the mysticism of Tumbbad hovers over the characters so strongly that it leaves little room for you to take note of them individually. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Tumbbad ultimately belongs to the director Rahil Anil Barve, creative director Anand Gandhi and co-director Adesh Prasad. They are also the writers of the film (along with Mitesh Shah) and boy, what a wonderful piece they have written! Cinematographer Pankaj Kumar needs special, very special mention. The whole experience is shaped by his brilliance with the camera. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Do watch Tumbbad. The gods are calling!</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
#Tumbbad</div>
<div style="text-align: justify;">
#Amazon Prime<br />
<br />
(Facebook post)</div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-38014039564010451992017-10-11T10:15:00.000-07:002020-05-05T20:45:57.338-07:00सबस्टन्स, स्टाइल...सिनेमा!<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
हिंदी चित्रपटाला शंभर वर्षं पूर्ण झाल्याच्या निमित्ताने २०१३ साली 'बॉम्बे टॉकीज' हा चित्रपट प्रदर्शित झाला होता. करण जोहर, झोया अख्तर, दिबाकर बॅनर्जी आणि अनुराग कश्यप या चार दिग्दर्शकांच्या चार शॉर्ट फिल्म्स या चित्रपटात होत्या. सगळ्याच फिल्म्स चांगल्या होत्या (करण जोहरची फिल्मसुद्धा!), पण दिबाकर बॅनर्जीची फिल्म (स्टार) जादुई ताकदीची होती. सत्यजीत रे यांच्या कथेवर आधारित ही फिल्म होती. अभिनयाच्या क्षेत्रात अपयशी ठरलेला आणि आता नोकरी-धंदा शोधणारा पुरंदर नावाचा एक इसम (नवाजुद्दीन सिद्दीकी) रस्त्यात शूटिंग बघायला म्हणून थांबतो आणि त्याला अचानक एका मिनिटभराच्या रोलसाठी विचारणा होते. तो 'हो' म्हणतो. त्याला संवाद असा काही नसतो. नायक रस्त्यातून चाललाय आणि त्याला एका माणसाचा धक्का लागतो. तो माणूस म्हणजे पुरंदर. इतकंच. 'माझा डायलॉग काय?' असं पुरंदरने विचारल्यावर दिग्दर्शकाचा सहायक वैतागून त्याला एका कागदावर 'ऐ' असं लिहून देतो. या 'संवादाची प्रॅक्टिस' करायला पुरंदर लोकेशनजवळच्या एका मोकळ्या जागेत जातो तेव्हा तिथे त्याला भ्रम (hallucination) होतो आणि त्याचे नाटकाचे गुरु (सदाशिव अमरापूरकर) भेटतात. या दोघांचा जो संवाद होतो तो या फिल्मचा अर्क आहे. अभिनय, मग तो धक्का लागला म्हणून साधं 'ऐ' म्हणण्याचा असला तरी, गंभीरपणे घ्यायची गोष्ट आहे असं सुचवत पुरंदरच्या निष्क्रिय, चंचल स्वभावावर त्याचा हा एकेकाळचा गुरु नेमकं बोट ठेवतो.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhwqX4VITv0DaCfi69Z0n4oz1JL4t6p8LBvCRcTk5-MjSRSuvlTemLv3jlE_TY7jEyISE7ZExVniRZwcp2VaqVwV-LyIs1-tZwcCkTXQKtKUX0ItHruTd2uwH62HI0doAmO-Wew9lXdg_Bt/s1600/bombay+talkies.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1108" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhwqX4VITv0DaCfi69Z0n4oz1JL4t6p8LBvCRcTk5-MjSRSuvlTemLv3jlE_TY7jEyISE7ZExVniRZwcp2VaqVwV-LyIs1-tZwcCkTXQKtKUX0ItHruTd2uwH62HI0doAmO-Wew9lXdg_Bt/s320/bombay+talkies.jpg" width="221" /></a></div>
<div style="text-align: justify;">
या लहानशा फिल्मच्या प्रभावातून मी आजवर बाहेर आलेलो नाही. दिबाकर बॅनर्जीच्या फिल्म्स मला अतिशय आवडतात आणि या शॉर्ट फिल्मने तर माझ्यावर विशेष गारूड केलं. या फिल्मबद्दल एकदा लिहिलंही होतं. पण मला याच चित्रपटातल्या अनुराग कश्यपच्या फिल्मबद्दल (मुरब्बा) जे वाटलं; किंबहुना या फिल्ममुळे माझ्या मनात जो गोंधळ / संघर्ष उभा राहिला त्याबद्दल लिहायचं आहे. अमिताभ बच्चनचा आज वाढदिवस आहे आणि तोही धागा इथे जुळलेला आहे. खरं तर तो एक मुख्य ट्रिगर आहे.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
उत्तर प्रदेशातील एक तरुण त्याच्या आजारी वडिलांची इच्छा पूर्ण करण्यासाठी मुंबईला येतो. त्याला अमिताभला भेटायचं आहे आणि वडिलांनी दिलेला 'मुरब्बा' अमिताभला खाऊ घालायचा आहे. अनेक सायास करून तो अखेरीस अमिताभला पाच मिनिटं भेटतो, त्याला आपल्या डोळ्यांसमोर मुरब्बा खाताना बघतो आणि मग परत आपल्या गावी जातो. अशी ही कथा. आता कथेत एक गमतीदार ट्विस्ट आहे, पण ते इथे सांगण्याचं काही प्रयोजन नाही.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
ही फिल्म पहिल्यांदा पाहिली तेव्हा मला एकदम वाटलं की अनुराग कश्यपने अमिताभ बच्चनभोवती फिल्म का केली असेल? कारण दिग्दर्शक म्हणून त्याची प्रकृती वेगळी आहे. खरं तर 'बॉम्बे टॉकीज' मधली दिबाकर बॅनर्जीची फिल्म 'सिनेमा आणि सामान्य माणूस' या चित्रपटाच्या मुख्य थीमला सर्वाधिक न्याय देणारी होती. इतर फिल्म्समध्येही सिनेमाचा संदर्भ अर्थातच होता, परंतु दिबाकर बॅनर्जीने 'सिनेमा' या कलेविषयी (त्यातल्या अभिनय या एका प्रमुख अंगाविषयी) काही मूलभूत सांगायचा प्रयत्न केला होता. इतर फिल्म्समध्ये 'सिनेमाचा प्रभाव' आणि त्यातून तयार झालेली गोष्ट हा मुख्य आशय होता. अनुराग कश्यपच्या फिल्ममध्ये सिनेमापेक्षाही 'अमिताभ बच्चनचा प्रभाव' हा मुख्य आशय होता. त्यामुळे दिबाकर बॅनर्जीने जसं सिनेमाकडे एका व्यापक दृष्टीने बघत फिल्म केली तशी अनुराग कश्यपने का नाही केली असा मला प्रश्न पडला होता. दुसरं म्हणजे एखाद्या अभिनेत्याला भेटायला गर्दी करणारे, त्याच्या व्यक्तिमत्वाच्या आकंठ प्रेमात असलेले लोक गंडलेले असतात असं माझं मत होतं. अजूनही आहे. शिवाय या सुपरस्टार प्रकरणामुळे चांगले, अर्थपूर्ण चित्रपट दुर्लक्षित राहतात असंही वाटतं. पण ही फिल्म मी दुसऱ्यांदा पाहिली तेव्हा मला काहीतरी वेगळं वाटलं. कदाचित मी त्या फिल्मकडे माझ्या अपेक्षांच्या चौकटीत न बघता त्या तरुणाच्या नजरेतून पाहिल्यामुळे असेल, पण मी बच्चन क्रेझ एन्जॉय करू शकलो. (माणसं अतार्किक का वागतात हा प्रश्न बरेचदा गैरलागू असतो. ती अतार्किक वागतात इतकंच खरं असतं.) फिल्मचा नायक अमिताभला भेटतो तो सीन अनुराग कश्यपने लक्षणीय पद्धतीने शूट केला आहे. नायक सिक्युरिटी गार्डशी वाद घालतोय. गार्ड त्याला आत सोडत नाहीये. आतून अमिताभचा जानामाना धीरगंभीर आवाज ऐकू येतो. गार्ड नायकाला आत सोडतो. नायकाच्या चेहऱ्यावर इच्छापूर्तीचा आणि अमिताभ दर्शनाचा आनंद. त्या क्षणी पार्श्वभूमीवर अमिताभचे प्रसिद्ध डायलॉग्ज ऐकू येतात. ते नायकाच्या मनात उमटलेले आहेत. या सीनमधली मला सर्वात आवडलेली गोष्ट म्हणजे अमिताभची मुद्रा. शाल वगैरे गुंडाळून अमिताभ उभा आहे. दाढी, चष्मा नीट. आणि चेहऱ्यावर काहीसे त्रासिक भाव. ते भाव मला फार सूचक वाटले. जे चाललंय त्याच्याशी डिसकनेक्टेड असे भाव.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
लहानपणापासून जे चित्रपट बघायला मिळाले त्यात प्रामुख्याने अमिताभ असल्याने आणि अमिताभ हा इंटेन्स अभिनेता असल्याने त्याच्या प्रभावातून मी स्वतःदेखील सुटू शकलो नव्हतो. अमिताभचा वावर, थिएट्रिक्स खिळवून ठेवणारं होतं. पण वेगळ्या वळणाचे हिंदी चित्रपट जास्त आवडत होते. आणि ते विशिष्ट अभिनेत्यांचे चित्रपट नव्हते. ते दिग्दर्शकांचे चित्रपट होते. अर्धसत्य म्हणजे गोविंद निहलानी, जुनून म्हणजे श्याम बेनेगल, शतरंज के खिलाडी म्हणजे सत्यजीत रे इथपासून परिंदा म्हणजे विधु विनोद चोप्रा, सत्या म्हणजे रामगोपाल वर्मा, हजारों ख्वाहिशें ऐसी म्हणजे सुधीर मिश्रा इथपर्यंतची साखळी तयार होत होती. पॉप्युलर आणि पॅरलल या दोन ढोबळ प्रवाहांचा विचार करताना मला 'स्टार' आणि 'मुरब्बा' या दोन फिल्म्स प्रातिनिधिक चित्र मांडणाऱ्या वाटतात.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
कलात्मक निर्मिती एका बाजूला आहे आणि अनुभूती एका बाजूला आहे. मला 'पार्टी' हा चित्रपट बघताना जी अनुभूती येते ती 'अग्नीपथ' बघताना येणाऱ्या अनुभूतीहून वेगळी असते. 'पार्टी' हा चित्रपट महत्त्वाचं काही बोलतो, पण 'अग्नीपथ' मधलं प्युअर थिएट्रिक्स महत्त्वाचं काही बोलत नसतानाही आकर्षित करू शकतं. मध्यंतरी कुठेतरी वाचलेलं एक आठवतं - A film is - or should be - more like music than like fiction. It should be a progression of moods and feelings. The theme, what's behind the emotion, the meaning, all that comes later. यातील विचार कदाचित डिबेटेबल असू शकेल, पण सिनेमाचा विचार करताना मला स्वतःला हे अगदी पटलेलं आहे.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
मला फिल्म म्हणून अजूनही 'स्टार'च आवडते, पण 'अमिताभकेंद्री' फिल्म कशाला हे जे आधी वाटत होतं ते वाटेनासं झालं. एक जाणवलं की सिनेमा ही एक भलीमोठी स्पेस आहे. तिथे काय होईल, काय आकाराला येईल हे ठरवणं अवघड आहे. तिथल्या 'इमोशनल आउटपुट'ला एका साच्यात बांधता येणार नाही. या स्पेसमध्ये जे निर्माण होतं ते माणसांच्या मनातल्या वेगवेगळ्या कोपऱ्यांना स्पर्श करतं. यातला एक कोपरा, जो भारतीय संदर्भात तरी डॉमिनंट आहे तो म्हणजे नाट्यमयता आणि मेलोड्रामा. अमिताभ या आघाडीवर निःसंशय ग्रेट होता. बौद्धिक स्टिम्युलेशनइतकंच ड्रॅमॅटिक स्टिम्युलेशन माणसांना प्रभावित करतं हे नाकारता येत नाही. म्हणूनच अमिताभ बच्चन हे प्रकरण लार्जर दॅन लाइफ कसं झालं या प्रश्नात न अडकता अमिताभ हे लार्जर दॅन लाइफ प्रकरण आहे हे स्वीकारुन टाकावं.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
प्रतिभावंत लेखक-दिग्दर्शकांचे चित्रपट खोल परिणाम करतात. अगदी मनामध्ये एक नवीन स्तर निर्माण करतात. पण असं असलं तरी 'विजय दीनानाथ चौहान, पूरा नाम' हा डायलॉग ऐकून आपल्याला शिट्टी का मारावीशी वाटते हे मला कळत नाही. आपल्याला 'सबस्टन्स' इतकीच 'स्टाईल' का आवडते? हा बहुधा आर्टिस्टिक क्रायसिस किंवा आयडेंटिटी क्रायसिस असावा!</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
(फेसबुक पोस्ट)</div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-29121651368438489562015-05-16T03:33:00.006-07:002021-02-07T02:50:38.508-08:00सिनेमा : आवड आणि अवधान<p style="text-align: justify;">'कितने आदमी थे' हा एक गहन प्रश्न आहे. कुठल्याही चित्रपटाच्या निर्मात्यांना चित्रपट प्रदर्शित झाल्याच्या दिवशी सर्वाधिक भेडसावणारा प्रश्न हाच असेल! अर्थात इतर प्रेक्षकांसारखाच मला हा प्रश्न माहीत आहे तो 'शोले'मुळे. आता 'शोले' हा चित्रपट तुम्हाला आवडतो की आवडत नाही याला महत्त्व नसतं. 'शोले' तुम्हाला टाळता येत नाही एवढंच खरं असतं. सिनेमा या प्रकरणाबाबत माझं काहीसं असंच होत असावं. </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjasTw6CwKR4iuoRUr4hbQ_wj7xM7XDMqJei3jG0j66x8HE_-xKSzt5k21gu-D_599CrzHJ0nM0dEHqiC0xXhcWwFy27bCTH4Aex6BjnHrE2Ee5jXwmv2h7RBxjU6j73r76vXWwVolR2KGR/s2048/825971.png" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1280" data-original-width="2048" height="250" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjasTw6CwKR4iuoRUr4hbQ_wj7xM7XDMqJei3jG0j66x8HE_-xKSzt5k21gu-D_599CrzHJ0nM0dEHqiC0xXhcWwFy27bCTH4Aex6BjnHrE2Ee5jXwmv2h7RBxjU6j73r76vXWwVolR2KGR/w400-h250/825971.png" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">लेखन, अभिनय, संगीत, दृश्य मांडणी या सगळ्याच्या अफलातून एकत्रीकरणातून निर्माण होणारं रसायन म्हणजे सिनेमा. अफलातून अशासाठी की इथे संगीत नुसतं संगीत म्हणून न येता प्रसंगाला पूरक म्हणून यावं लागतं. लेखक शब्दांचं बांधकाम तर करतोच, पण लेखकाच्या डोळ्यासमोर शब्दांच्या आधी पात्रं आणि प्रसंग यावे लागतात. कथा महत्त्वाची असतेच, पण पटकथा तिच्याहूनही वरचढ ठरू शकते. अर्थात हे सगळं चांगल्या सिनेमांना लागू होतं. एरवी कशाचा कशाशी काहीही संबंध नसलेले चित्रपट तयार होतच असतात! सिनेमाशी माझं नातं तयार होण्याच्या आणि टिकण्याच्या मुळाशी चांगले चित्रपट आहेत, पण 'गोष्ट अनुभवण्या'ची ऊर्मी हे अर्थातच खरं कारण आहे. 'ड्रामा' हा मनुष्याच्या स्थायीभावाला आकर्षित करणारा प्रकार आहे खरा! </div><p></p><p style="text-align: justify;">शाळा आणि कॉलेजच्या दिवसात आशय आणि मांडणीचा फारसा विचार न करता इमोशन आणि अॅक्शनच्या प्रेमात पडून पाहिलेल्या चित्रपटांपासून चिंतनशील चित्रपटदेखील असू शकतो याची खात्री पटवणाऱ्या चित्रपटांपर्यंतचा प्रवास रंजक आहे. आणि यात भलतंच 'मिक्सिंग' आहे. अनेकजणांनी मिळून हे मिक्सिंग केलं आहे. म्हणजे 'अग्निपथ'च्या विजय दीनानाथ चौहान पासून 'कथा'मधल्या राजाराम पांडुरंग जोशीपर्यंत, विष्णुपंत पागनीसांच्या 'तुकारामा'पासून 'कमीन्या' चार्लीपर्यंत, 'अर्धसत्य'च्या अनंत वेलणकरपासून 'सत्या'च्या भिकू म्हात्रेपर्यंत, 'डेड पोएट्स सोसायटी'च्या जॉन कीटिंगपासून 'देअर विल बी ब्लड'च्या डॅनियल प्लेनव्ह्यूपर्यंत, 'स्कारफेस'च्या टोनी मोंटानापासून 'माय फ़ेअर लेडी'च्या हेन्री हिगिन्सपर्यंत, 'उंबरठा'च्या सुलभा महाजनपासून 'मिस लव्हली'च्या पिंकीपर्यंत, गुरुदत्तच्या 'प्यासा'पासून इम्तियाज अलीच्या 'रॉकस्टार'पर्यंत आणि सानेगुरुजींच्या श्यामपासून 'फँड्री'च्या जब्यापर्यंत! प्रत्येकाची एक गोष्ट आहे, प्रत्येकाचं सुख-दुःख आहे आणि समाजवास्तवाच्या भयचकित करणाऱ्या प्रवाहाच्या पार्श्वभूमीवर आपलं, म्हणजे प्रेक्षकांचं त्यांचं त्यांनाच दृश्यमान होणारं जगणं आहे. </p><p style="text-align: justify;">सिनेमाविषयी पुष्कळ बोललं जातं, बोलता येईल. पण मला विचार करताना नेहमी वाटतं की एक धागा या कलेशी कायम जोडलेला आहे आणि तो म्हणजे 'क्रिएटिव्ह टॅलंट'चा धागा. चांगला सिनेमा कुठल्याही विषयावरचा असला, त्या पात्रांची पार्श्वभूमी कोणतीही असली तरी तो 'चांगला' होतो या कलात्मक बुद्धिमत्तेमुळे. चित्रपट पाहणारा तो चित्रपट स्वतःबरोबर घरी नेतो तो याच कलात्मक बुद्धिमत्तेमुळे. आणि ही चित्रपटात जागोजागी दिसते. ती 'देव डी'च्या स्टायलाइज्ड निर्मितीत दिसते, 'ओंकारा' किंवा 'अब तक छप्पन' च्या भेदक संवादात दिसते, मराठीत अभावानेच दिसणाऱ्या 'फँड्री'च्या अचूक कास्टिंगमध्ये दिसते, 'एलएसडी', 'अग्ली'च्या खिळवून ठेवणाऱ्या बांधणीत दिसते, 'आंखो देखी' किंवा 'शिप ऑफ थिसियस'च्या समृद्ध जाणिवांमध्ये, सखोल चिंतनामध्ये दिसते - अगदी 'कजरारे'सारख्या गाण्याच्या योग्य प्लेसमेंटमध्येसुद्धा दिसते. मला प्रामाणिकपणे असंही वाटतं की कलात्मक बुद्धिमत्ता हा दुष्प्राप्यच प्रकार आहे. ती सहजी प्रसन्न होणारी गोष्ट नाही. त्यामुळे कुठल्याही कलेसारखीच इथेही गरजेची असते ती प्रतिभा आणि जोडीला अफाट प्रयत्नांची साधना!</p><p style="text-align: justify;">हिंदी, मराठी आणि इंग्लिशमधल्या अनेक प्रतिभावंत लेखक-दिग्दर्शकांनी हा आनंद दिला आहे. हिंदी आणि मराठीबाबत बोलायचं झालं तर आज चांगले चित्रपट चालण्याची जरी नाही तरी निर्माण होण्याची शक्यता खूप वाढली आहे हे आशादायक आहे. मुख्य म्हणजे लेखन, अभिनय आणि सादरीकरण या महत्त्वाच्या अंगांना न्याय देणाऱ्या चित्रपटांचं स्वागत होत आहे ही समाधानाची बाब आहे. मात्र सिनेमा हे आधी होतं तितकं सोपं प्रकरण राहिलेलं नाही याची नोंद घेणं गरजेचं झालं आहे. आजचा सिनेमा हा निःशंक मनाने आस्वाद घ्यावा असा कलाप्रकार म्हणून मर्यादित राहिलेला नाही. सिनेमाचं कलात्मक निर्मिती म्हणून असलेलं एक रूप, त्याचं व्यवसाय म्हणून असलेलं आणखी एक वेगळं रूप, सिनेमाच्या अर्थकारणामागची काळी बाजू, सलमान खानसारख्या प्रकरणांमुळे संवेदनेवर बसणारे घाव, सिनेमाला आणि अभिनेत्यांना मिळत असलेलं अवास्तव महत्त्व, सिनेमा ही कला आहे - प्रत्यक्ष जगणं वेगळं आहे आणि आपल्याकडून कृतीची अपेक्षा करणारं आहे याचा पडणारा विसर अशा अनेक गोष्टी सिनेमाकडे फक्त कला म्हणून न बघता समाजावर आघात करणारी गोष्ट म्हणून बघायला भाग पाडतायत. अशा वेळी वाटतं ते एकच - कला असो, व्यवसाय असो की आणखी काही असो, समाजाची सर्व अंगे मूल्यभान असलेल्यांच्या हातातच सुरक्षित राहू शकतात. त्यामुळे सिनेमादेखील मूल्यभान असणाऱ्यांच्या हातातच राहावा ही सदिच्छा! </p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-35513570520978223452015-03-21T03:31:00.003-07:002021-02-07T02:33:08.416-08:00सिनेमा असा असतो!<p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhVHwlRoJ-Euf1vzQcc_X5amcJ3s-9gobbbqXJY-O6UbyP7BFq0J8MeL87HLezmsYhPAphEYLJTUslsolyRmjtCDJ9YS8kDEs2ynrBTCJkZnOyejgukl-XkKQquHx7kHNZ8mpxU7nsaRx9n/s1152/MV5BNjk1Mjc5Njg1OF5BMl5BanBnXkFtZTcwNjk1MzE2OQ%2540%2540._V1_.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="768" data-original-width="1152" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhVHwlRoJ-Euf1vzQcc_X5amcJ3s-9gobbbqXJY-O6UbyP7BFq0J8MeL87HLezmsYhPAphEYLJTUslsolyRmjtCDJ9YS8kDEs2ynrBTCJkZnOyejgukl-XkKQquHx7kHNZ8mpxU7nsaRx9n/w400-h266/MV5BNjk1Mjc5Njg1OF5BMl5BanBnXkFtZTcwNjk1MzE2OQ%2540%2540._V1_.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">दिबाकर बॅनर्जी हे नाव पहिल्यांदा ऐकलं ते 'खोसला का घोसला' या चित्रपटामुळे. दिल्लीतील एका सभ्य गृहस्थाची बिल्डरने केलेली फसवणूक आणि या गृहस्थाच्या मुलाने त्या बिल्डरला शिकवलेला धडा हे मध्यवर्ती सूत्र असलेला हा चित्रपट अनेकांना माहीत असेल. हिंदी चित्रपटात नव्या लाटेतील चित्रपटात अनुराग कश्यप, विशाल भारद्वाज, रजत कपूर यांच्यासह दिबाकर बॅनर्जी हे नाव ठळकपणे पुढे आलं ते 'ओये लकी लकी ओये', 'एलएसडी' आणि 'शांघाय' या त्याच्या चित्रपटांमुळे. हे सगळेच माझे आवडते चित्रपट असले तरी दिबाकर बॅनर्जीच्या एका छोट्या फिल्मने मात्र मला क्लीन बोल्ड केलं. ही फिल्म पाहिल्यावर येणारा अनुभव शब्दातीत होता. पंचवीस-तीस मिनिटांची ही फिल्म म्हणजे आशयघन चित्रपटनिर्मितीचा वस्तुपाठ आहे. </div><p></p><p style="text-align: justify;">भारतीय चित्रपटाला शंभर वर्षं पूर्ण झाल्याच्या निमित्ताने २०१३ साली बॉम्बे टॉकीज' हा चित्रपट प्रदर्शित झाला होता. यात करण जोहर, झोया अख्तर, दिबाकर बॅनर्जी आणि अनुराग कश्यप या चार दिग्दर्शकांनी केलेल्या चार शॉर्ट फिल्म्स आहेत. चारही फिल्ममध्ये एक समान सूत्र आहे आणि ते म्हणजे हिंदी सिनेमा. विविध सामाजिक स्तरातील व्यक्तींवर सिनेमाचा प्रभाव किंवा त्यांच्या आयुष्यातील सिनेमाशी जोडलेला एखादा धागा या फिल्म्समधून उलगडतो. 'बॉम्बे टॉकीज' चित्रपट म्हणून मला आवडला असला तरी एक गोष्ट मात्र माझ्या मनात राहिली. चित्रपटांचा समाजावरील प्रभाव वा व्यक्तींचं चित्रपटांशी जोडलेपण याबरोबरच चित्रपटांचा समाजावर नकारात्मक प्रभावदेखील आहे हे विसरता येत नाही. (इथे मला रायगड जिल्ह्यात गेली अनेक वर्षं विविध सामाजिक प्रश्नांवर संघटनात्मक कार्य करणाऱ्या उल्का महाजनांची आठवण होते. एका विषयासंदर्भात लिहिताना त्यांनी हिंदी चित्रपट हा एक फार मोठा प्रॉब्लेम असल्याचं म्हटलं आहे आणि त्यांच्या या म्हणण्याकडे दुर्लक्ष करता येत नाही.) त्यामुळे सिनेमाची शंभर वर्षं सेलिब्रेट करताना इतर बाजूही लक्षात घ्याव्या लागतील. </p><p style="text-align: justify;">तर सध्याचा विषय दिबाकर बॅनर्जीची कथा. सत्यजित राय यांच्या एका लघुकथेवर आधारित हे रूपांतर आहे. या कथेत आपल्याला दिसतो तो पुरंदर (नवाजुद्दिन सिद्दिकी). मुंबईत आपल्या बायको-मुलीबरोबर राहणारा एक सामान्य माणूस. हा मूळचा सांगलीचा, थिएटर अभिनेता, पण त्यात यश न आलेला आणि आता संसाराच्या चक्रात अडकलेला. त्याची मुलगी आजारी आहे. तिला रोज एखादी गोष्ट सांगून हसवणं हे त्याचं एक मुख्य काम आहे. तो सकाळी घराबाहेर पडून एके ठिकाणी नोकरीसंदर्भात जातो, पण ती जागा आता रिकामी नाही. तो तिथून बाहेर पडतो आणि रस्त्यावर एक शूटिंग चाललंय तिथे घुटमळतो. 'चालताना हीरोचा धक्का लागतो तो माणूस' या दोन मिनिटांच्या शॉटसाठी त्याला विचारण्यात येतं आणि तो तयार होतो. धक्का लागल्यावर म्हणायच्या 'ऎ' या 'संवादा'ची रिहर्सल करण्यासाठी तो तिथल्याच मागच्या एका निवांत ठिकाणी जातो आणि तिथे या फिल्मचा हायलाईट प्रसंग घडतो. त्याच्या दिवास्वप्नात तो सांगलीतील त्याच्या थिएटर गुरूंशी (सदाशिव अमरापूरकर) बोलतो. या संवादातून पुरंदरमधला रिस्क न घेणारा, तळ्यात-मळ्यात करणारा, अभिनेता असलेला पण अभिनयकलेशी 'कमिटेड' नसलेला एक कलाकार आपल्याला दिसतो. 'ऎ' हा एकच शब्द असला तरी जेव्हा तो अभिनित करून म्हणायचा असतो तेव्हा त्यात मेहनत असते हे त्याचे गुरू त्याला सांगतात, त्याला प्रात्यक्षिक दाखवतात आणि नाहीसे होतात. </p><p style="text-align: justify;">पुरंदर शॉट देऊन घरी परततो आणि आपल्या मुलीला त्याचा शूटिंगचा अनुभव अभिनित करून दाखवतो. आणि इथे फिल्म संपते. </p><p style="text-align: justify;">कोणतीही कला आणि तिचा आविष्कार ही जाता जाता करायची गोष्ट नव्हे, ते 'मेहनती'चं काम आहे आणि चित्रपटातील चकाचौंध, ग्लॅमर याच्या पलीकडे चित्रपट निर्मिती, अभिनय ही मूलतः कलासाधना आहे, गांभीर्याने करायची गोष्ट आहे हे या छोट्याशा गोष्टीतून इतक्या प्रत्ययकारी पद्धतीनं समोर आलं आहे की आपण ते बघताना स्तिमित होतो. एकीकडे अभिनयातील मेहनतीबाबत आग्रही असणारे गुरू आणि त्यांचा हा अस्थिर वृत्तीचा, तुकड्या तुकड्यात आयुष्य जगणारा शिष्य यांच्यातील जुगलबंदी तर खिळवून ठेवणारी आहेच, पण संपूर्ण फिल्मची बांधणी करताना दिबाकर बॅनर्जीने जे बारकावे टिपले आहेत त्याला तोड नाही. दोन दोन मिनिटांच्या भूमिकेतील पात्रांच्या निवडीतील आणि त्यांच्याकडून अभिनय करून घेण्यातील 'मेहनत' या फिल्ममध्ये दिसते.</p><p style="text-align: justify;">काही चित्रपट किंवा कधीकधी एखाद्या चित्रपटांतील एखादा प्रसंग, एखाद्या पात्राचा अभिनय कलात्मक आविष्काराची उंची गाठणारा नमुना म्हणून लक्षात राहतो. दिबाकर बॅनर्जीची ही फिल्म याच प्रकारात मोडते. फिल्ममध्ये सदाशिव अमरापूरकर 'कुणी घर देता का घर?' म्हणताना जो स्वर लावतात त्याने अंगावर काटा येतो आणि 'नाटक असं असतं' म्हणणारा नटसम्राट आठवतो. सगळी व्यवासायिक गणितं, पब्लिक डिमांड आणि सुमारसद्दीच्या पलीकडे जाऊन 'सिनेमा असा असतो' म्हणायला लावणारी ही फिल्म आवर्जून बघावी अशी आहे!</p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-90823988340625615532015-02-13T02:17:00.002-08:002021-02-07T02:23:13.122-08:00प्रेम : एक करणे<p style="text-align: justify;"> 'प्रेम म्हणजे नक्की काय असतं?' याचा उलगडा नीटसा न होताही प्रेम या संकल्पनेने आजवर जगात कथा, कविता, कादंबरी, नाटक, चित्रपट, चित्र, शिल्प, नृत्य आणि इतर स्वरूपात जे जे निर्मिलं आहे ते अजोड आहे. पुलंना उद्धृत करायचा मोह अनावर होतोय. 'माझं तुझ्यावर प्रेम आहे. तुझं माझ्यावर प्रेम आहे. आपलं दोघांचंही एकमेकांवर प्रेम आहे. मग तो थेरडा असं काय करतोय? - या कालवाकालवीतून प्रेमकाव्य वाहिले.' (पूर्ण मजकुरासाठी 'हसवणूक' पहावे. 'आमचा धंदा: एक विलापिका', पृ. ७) तर प्रेम ही एक कालवाकालव आहे असं ढोबळमानाने म्हटलं आणि हिंदी चित्रपटात तरी प्रेमकथेला कारण बनायचं मुख्य श्रेय मुलांच्या प्रेमाला नकार देणाऱ्या अनेक थेरड्यांना जातं हे खरं असलं तरी प्रेमकथा आकर्षून घेते खरी. आणि ती अगदी जमिनीवरची प्रेमकथा असेल (म्हणजे संजय भंसाळीची प्रेमकथा नसेल) तर त्याची बातच और आहे. चित्रपटात ज्यांच्या घराच्या नुसत्या दर्शनाने डोळे दिपतात अशांच्या प्रेमकथेबद्दल वैर असण्याचं काहीच कारण नाही, पण यश चोप्राच्या शिफॉन नेसलेल्या आणि स्वित्झर्लंडमध्ये बहरणाऱ्या छान प्रेमकथेपेक्षाही मुंबईतल्या लोकलमधून प्रवास करणारी, घराचे इएमआय जोडीने भरणारी प्रेमकथा अधिक जवळची वाटते. अलीकडेच 'छोटी सी बात' बघताना लक्षात आलं की आपण कितीही प्रयत्न केला तरी यशराजच्या हृतिक रोशन-ऐश्वर्या राय किंवा शाहरूख खान-माधुरी दीक्षित तर सोडाच, पण ऋषी कपू-श्रीदेवीशीदेखील आपण पटकन जोडून घेऊ शकत नाही. आपलं कनेक्शन जुळतं ते विद्या सिन्हा आणि अमोल पालेकरशी, 'कथा'मधल्या दीप्ती नवल-नसीरुद्दीन शहाशी, 'चष्मेबद्दूर' आणि 'साथ साथ'मधल्या फारूक शेख आणि दीप्ती नवलशी! अर्थात गंमत अशी आहे की यशराज किंवा धर्मा प्रॉडक्शनच्या चकचकीत चित्रपटांतील शाहरूख खानचा राहुल जरी फारसा जवळचा वाटला नसला तरी 'कभी हां कभी ना'मध्ये त्याच शाहरूख खानने रंगवलेल्या 'सुनील'शी मी कनेक्ट होऊ शकलो होतो. </p><p style="text-align: justify;">विचार करताना असं जाणवतं की एकूणातच प्रेम आणि प्रेमाचे आयाम कलाकृतीतून लोकांपर्यंत पोचवणं काहीसं अवघडच. चित्रपटही त्याला अपवाद नाही. आता जवळजवळ प्रत्येक हिंदी चित्रपटातून एक प्रेमकथा सांगितली जाते ते सोडा, पण प्रेम या संकल्पनेची वीण उलगडून दाखवणारे, त्यातून अनुभूतीचं वैविध्य देणारे चित्रपट विरळा. बरेचदा असंही होतं की प्रेमकथा हा मूळ विषय नसलेल्या चित्रपटातील प्रेमकथा स्पर्शून जाते, पण याच विषयावर बनलेला पूर्ण लांबीचा चित्रपट पकड घेऊ शकत नाही! </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhzlMLRr5V4w2Vdbob64eoEJjSr6Vq7oj0Rl2AMdtuPxC2SqLwHcKcwoGgnz59FaqDm2UB4KGeRvhKujmQigoA0sOEbeZohbhcLja2H7J5jGUCG6V1NgKgvxcf0RdDSs-fGYzaLSAX6_GKA/s1024/SurajKaSatvanGhoda1-1024x576.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="576" data-original-width="1024" height="225" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhzlMLRr5V4w2Vdbob64eoEJjSr6Vq7oj0Rl2AMdtuPxC2SqLwHcKcwoGgnz59FaqDm2UB4KGeRvhKujmQigoA0sOEbeZohbhcLja2H7J5jGUCG6V1NgKgvxcf0RdDSs-fGYzaLSAX6_GKA/w400-h225/SurajKaSatvanGhoda1-1024x576.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">मला प्रेमकथेबाबत श्याम बेनेगलचा 'सूरज का साँतवा घोडा' प्रकर्षाने आठवतो. धर्मवीर भारती यांच्या याच नावाच्या कादंबरीवर आधारित हा चित्रपट १९९२ साली प्रदर्शित झाला. माणिक मुल्ला (रजत कपूर) आणि त्याच्या आयुष्यातील तीन मुली यांची ही कथा आहे. या तिघींपैकी एक गरीब पण म्हणूनच करारी आहे, एक बुद्धीनिष्ठ, वाचनप्रेमी आहे आणि एक मध्यमवर्गीय, मध्यममार्गी आहे. या तिघींशी नायकाचे वेगवेगळ्या पातळ्यांवर आलेले संबंध आणि त्यातून घडलेली त्याची प्रेमाविषयीची भूमिका हे सगळं तो आपल्या मित्रांना सांगतोय. प्रेमालाही 'वर्गचरित्र' असतं हा यातला प्रमुख मुद्दा. आणि तीन प्रातिनिधिक कथांमधून तो फार प्रभावीपणे मांडला गेलाय. प्रेमाच्या 'देवदासीकरणाला' प्रश्न करणारा हा चित्रपट आवर्जून पाहावा असा आहे. </div><p></p><p style="text-align: justify;">दोघांमध्ये प्रेम निर्माण होणं आणि ते प्रेम प्रेक्षकांपर्यंत पोचवणं हे साध्य करणं जमू शकतं आणि मुळात प्रेम ही सर्वांच्या मनात असणारी, तरल भावना असल्याने ते बघणं आवडतंही, पण व्यावसायिक हिंदी चित्रपट प्रेमाकडे ज्या 'पॉप्युलर' दृष्टीने बघतो ती लक्षात घेता प्रेमाच्या बाबतीत काहीतरी मूलभूत बोलणारे, 'आणि ते सुखाने नांदू लागले'पेक्षाही प्रेमात असणाऱ्यांचं स्वतंत्र व्यक्तित्व आणि त्यांचं प्रेम यांचा मेळ कसा बसला, बसला का? ते इतर कुणाकडे ओढले गेले तेव्हा काय झालं? अशा खऱ्याखुऱ्या आव्हानात्मक प्रश्नांना सामोरे जाणारे चित्रपट बघणं काहीतरी ‘अधिक’ देतं. इथे फरक पडतो तो प्रेमाचं व्यक्तिकेंद्रित, व्यक्तीच्या बुद्धी-भावनांशी आणि व्यक्तीच्या एका परिघातील संघर्षाशी निगडीत असं चित्रण आणि भोवतालचं सामाजिक-राजकीय वास्तव जेव्हा सगळ्यांनाच ढवळून काढत असतं अशा परिस्थितीत, एका मोठ्या कॅनव्हासवर आपली जागा शोधणाऱ्या प्रेमाचं चित्रण, या दोन प्रकारांमध्ये. या दोन्हीचा समावेश असलेल्या जुन्या-नव्या चित्रपटांबाबत बोलायचं झालं तर मला वर उल्लेख केलेल्या चित्रपटांबरोबर गोविंद निहलानीचा 'दृष्टी', बासु चॅटर्जींचा 'रजनीगंधा', गुलजारचे 'मौसम', 'इजाजत', रितुपर्णो घोषचा 'रेनकोट', इम्तियाज अलीचा 'सोचा न था', 'जब वी मेट', 'हायवे', शाद अलीचा 'साथिया', अभिषेक चौबेचा 'इश्किया', 'डेढ इश्किया' हे चित्रपट आठवतात. </p><p style="text-align: justify;">प्रेमकथा 'कालवाकालवीतून' वाहते हे खरं असलं तरी प्रेमाची मोहिनी जबरदस्त आहे हेही खरं. पडद्यावर पहिल्यांदा आलं तेव्हापासून आजवर 'त्या दोघांचं' प्रेम चालू आहे आणि राहीलच. आणि आजूबाजूचं पर्यावरण बदलत असताना ही दोघे एकमेकांत गुंतली आहेत आणि त्यांना काही काळापुरतं तरी इतर कुणीही नको आहे ही कल्पनाच एक स्वयंभू रोमँटिक अशी आहे!</p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-87086333982898584022015-01-16T02:10:00.005-08:002021-02-07T02:15:08.796-08:00द ट्रूमन शो : शो आणि रिअॅलिटी<p style="text-align: justify;">मोबाईल आणि इंटरनेट हातात खेळायला लागायच्या आधीपासून ज्या एका गोष्टीनं लोकांवर गारूड केलं होतं आणि जे गारुड अजूनही कायम आहे, एवढंच नाही तर अनाकलनीयरित्या वाढत चाललं आहे ते म्हणजे टीव्ही. मला स्वतःला खरं तर टेलिव्हिजनबद्दल फारशी आस्था नाही, किंबहुना टेलीव्हिजन चार तासांवरुन चोवीस तासांवर जाणं याचे एकूणात वाईटच परिणाम झाले आहेत असं मला वाटतं. त्यामुळे तो लवकरात लवकर पुन्हा चार तासांवर जावा अशी माझी एक भाबडी, कदाचित हास्यास्पद, कदाचित अव्यवहार्य अशी आशा आहे. पण या माध्यमाची लोकांना प्रभावित करण्याची ताकद फार मोठी आहे हे मात्र मान्य करावंच लागेल. मग ते कुणाला आवडो किंवा न आवडो. </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEingibeMB9DuRqm0bkpMxeOqkDSbTkeXNoaXHG5FvCIhhWP_P7uW2evXBUJ9f-Lo3LR3plmcWYqac3jx_ZGycDbKBMLmBzVGhCA6sEfZwSN74il7Iy7jmzYWFPDHSrigo9byUDEKckrTY9E/s1140/16Gorl_MW2NPwR-gI4_Bfcw.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: justify;"><img border="0" data-original-height="802" data-original-width="1140" height="281" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEingibeMB9DuRqm0bkpMxeOqkDSbTkeXNoaXHG5FvCIhhWP_P7uW2evXBUJ9f-Lo3LR3plmcWYqac3jx_ZGycDbKBMLmBzVGhCA6sEfZwSN74il7Iy7jmzYWFPDHSrigo9byUDEKckrTY9E/w400-h281/16Gorl_MW2NPwR-gI4_Bfcw.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">'द ट्रूमन शो' हा १९९८ साली प्रदर्शित झालेला चित्रपट. त्यावेळी आपल्याकडचा सॅटेलाईट टीव्ही बाल्यावस्थेत, कदाचित किशोरावस्थेत, होता. अमेरिका आणि इतर पाश्चात्त्य देशांमध्ये मात्र खासगी वाहिन्यांनी जनमानसाचा कधीच कब्जा घेतला होता. डेली सोप वगैरे प्रकार सुरु झाले होते आणि टेलिव्हिजनचा तिथला दर्शकही त्यामुळे भारतीय दर्शकांपेक्षा वेगळ्या मनोवस्थेचा होता. 'द ट्रूमन शो' या चित्रपटाला एकाहून जास्त पदर आहेत. म्हटलं तर हा चित्रपट म्हणजे टेलिव्हिजनवरचं एक प्रत्ययकारी भाष्य आहे, म्हटलं तर हा एक तात्त्विक ऊहापोह आहे किंवा एक गंभीर अस्तित्ववादी चर्चा आहे! </div><p></p><p style="text-align: justify;">चित्रपटाच्या केंद्रस्थानी आहे ट्रूमन बरबँक (जिम कॅरी). 'सीहेवन' नावाच्या एका गावात तो राहतोय आणि तिथेच नोकरी करतोय. त्याची बायको मेरिल एका हॉस्पिटलमध्ये नर्स म्हणून काम करते आहे. त्याचं सुखी, आखीव-रेखीव आयुष्य नीट सुरु आहे. पण आपलं आयुष्य फार म्हणजे फार म्हणजे फारच आखीव-रेखीव आहे याची जाणीव ट्रूमनला काही घटना आणि प्रसंगांमधून व्हायला लागते आणि अखेरीस त्याला त्याच्या आयुष्याचं सत्य उमगतं. आपलं रोजचं आयुष्य हा टीव्हीवर रोज चोवीस तास चालणारा एक 'शो' आहे हे ते सत्य! हा टीव्ही शो आहे हे आपण सोडून सगळ्यांना माहीत आहे, आपली बायकोदेखील या शोमधली एक कलाकार आहे, हे पूर्ण गाव या शोकरता मुद्दाम वसवलं गेलं आहे आणि आपण ज्यांना रोज भेटतोय ते सगळे लोक आपल्या बायकोसारखेच या शोमधले कलाकार आहेत हे त्याला कळतं. आणि मग या आभासी जगातून मुक्त व्हायची त्याची धडपड सुरु होते. तो मुक्त होतोदेखील, पण बऱ्याच प्रयत्नांनंतर. या शोचा निर्माता, दिग्दर्शक क्रिस्टोफ (एड हॅरिस) ट्रूमनशी प्रत्यक्ष संवाद साधतो आणि 'खऱ्या जगात तुझ्या या कृत्रिम पण स्वतःच्या जगाहून वेगळं असं काहीच सत्य नाही' असं सांगून त्याचं मन वळवण्याचा प्रयत्न करतो. पण ट्रूमन आपल्या स्वतःच्या, रोजच्या, पण खोट्या जगातून बाहेर पडायचा निर्णय घेतो. </p><p style="text-align: justify;">हजारो छुप्या कॅमेऱ्यांमार्फत ट्रूमनचं रोजचं जगणं लोकांसमोर कसं आणलं जातं, त्याला टप्प्याटप्प्याने आपल्या आयुष्याचं सत्य कसं उलगडत जातं, क्रिस्टोफ़ काय काय युक्त्या योजतो हे सगळं प्रत्यक्ष बघणं रोचक आहे, थरारक आहे आणि मुख्य म्हणजे आपल्याला खरं आयुष्य-खोटं आयुष्य आणि त्यातील सीमारेषा यावर विचार करायला लावणारं आहे. हा चित्रपट खूप गाजला आणि त्यावर पुष्कळ चर्चा झाली. धार्मिक अंगाने, तात्विक अंगाने आणि मानसशास्त्रीय अंगाने मतं मांडली गेली. मला स्वतःला हा चित्रपट बघताना जी.ए.कुलकर्णी यांच्या 'स्वामी' या कथेची आठवण येत होती. एका छोट्या जागेत मठाचा 'स्वामी' बनवून अडकवला जाणारा इसम आणि हे अडकणं स्वतंत्र असण्यापेक्षा खरं तर चांगलंच आहे हे तात्विक अंगाने त्याला पटवायचा प्रयत्न करणारा त्याला अडकवणारा इसम या दोघातला संवाद ज्यांनी वाचला आहे त्यांना माझं म्हणणं लक्षात येईल. </p><p style="text-align: justify;">आपण ज्या जगात राहतो आहोत ते जग खरं तर मुक्त आहे, कारण इथला प्रत्येकजण त्याच्या प्रेरणेने जगतो आहे. पण ट्रुमनच्या भोवतीची माणसं जरी भाडोत्री कलाकार असली तरी अखेरीस आपल्या भोवतीच्या माणसांना तरी एका मर्यादेपलीकडे स्वातंत्र्य कुठे आहे? आपल्यालादेखील ते कुठे आहे? मग आपण जगतो आहोत ते 'खरं' जग आहे असं तरी का म्हणायचं? कदाचित 'खरं', 'मुक्त' जग वेगळंच असेल. या जगात आपण सगळेच खरं तर बाहुल्यांसारखे आहोत. मात्र तरीदेखील आपलं ट्रुमनसारखं झालं तर आपणही या जगातून बाहेर पडायचा प्रयत्न करु. जरी तिथे लौकिकार्थाने सुखी असलो तरी. आणि याचं कारण हे की मर्यादांनी निश्चित केलेलं का असेना, पण ते 'आपलं' स्वातंत्र्य आहे. आपल्यापुरतं आहे, कदाचित पूर्ण नाही, पण तरी 'आपलं' आहे. </p><p style="text-align: justify;">'द ट्रूमन शो'ची कल्पना भन्नाट आहे. आणि त्याहून भन्नाट आहे ते म्हणजे ट्रूमनला जेव्हा 'हे सगळं खोटं आहे' ही जाणीव होते ते क्षण बघणं आणि अनुभवणं. पडद्यावर ते बघत असताना आपण अस्वस्थ होतो. कारण त्या क्षणी ट्रुमनशी आपल्याला एक जोडलेपण जाणवत असतं. आपल्या भोवतालातला 'खोटेपणा' जाणवण्याचे क्षण आपल्याला आठवतात आणि मनातल्या मनात आपलाही 'ट्रूमन शो' सुरु होतो!</p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-24994555807254869132014-12-05T01:50:00.001-08:002021-02-07T02:09:22.551-08:00द ब्रिजेस ऑफ मॅडिसन काऊंटी : दिल ढूँढता है!<p style="text-align: justify;">सौंदर्य हे एक अजब रसायन आहे. (आणि सौंदर्याचा आस्वाद ही एक अजब रसनिष्पत्ती आहे!) मुळात सौंदर्य म्हणजे नक्की काय यावर आणि त्याच्या आजूबाजूच्या अनेक अंगांवर सौंदर्यमीमांसेच्या क्षेत्रात तात्त्विक दृष्टीने घणाघाती चर्चा होत असते. यात सौदर्याबरोबरच 'कला म्हणजे काय?' याचाही अंतर्भाव होतो. संकल्पना, अनुभव आणि सामाजिक संदर्भ या सर्व बाजूंनी एक मूलगामी शोध म्हणून अशा विषयांचं महत्त्व आहेच. पण कधीकधी मात्र पुलंच्या 'एक नवे सौंदर्यवाचक विधान' या लेखातील पात्राच्या (म्हणजे 'मी'च्या) धर्तीवर सौंदर्याचे काही खुलासे करायचा मोह होतो. यातला 'मी' मित्राशी बोलताना चहाच्या भांड्यात साखर टाकता टाकता 'सौंदर्य म्हणजे….' म्हणत कॉलेजातील काही मुलींचा उल्लेख करतो. तसंच मला, अगदी व्यक्तीकेंद्री होत, 'सौंदर्य म्हणजे मेरिल स्ट्रीप' असं विधान धाडकन करावसं वाटतं! </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjEf1QHd2jpvF-WcCgV-7JK6Ebjxa1imUYmPVKUepKTKbd2tR-gPEVw_PftKC6zyESqape1PPOlQ5tDlkNAeSJ_pMMzeKAfP98OVpAlIYCkhGO3_4plP-RkeZBDSOqrU_Nfd79KnXufPtLp/s1200/1_hy4a_4F9w9Hl_xkLQxyE-A.jpeg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: justify;"><img border="0" data-original-height="800" data-original-width="1200" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjEf1QHd2jpvF-WcCgV-7JK6Ebjxa1imUYmPVKUepKTKbd2tR-gPEVw_PftKC6zyESqape1PPOlQ5tDlkNAeSJ_pMMzeKAfP98OVpAlIYCkhGO3_4plP-RkeZBDSOqrU_Nfd79KnXufPtLp/w400-h266/1_hy4a_4F9w9Hl_xkLQxyE-A.jpeg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">मेरिल स्ट्रीप आठवायचं कारण म्हणजे 'द ब्रिजेस ऑफ मॅडिसन काऊंटी'. क्लिंट ईस्टवूड या हॉलीवुडमधल्या नामांकित दिग्दर्शक, अभिनेता, निर्मात्याचा १९९५ साली प्रदर्शित झालेला हा चित्रपट. या चित्रपटाचा (एक) निर्माता, दिग्दर्शक आणि नायक तोच आहे. रॉबर्ट वॉलर या लेखकाच्या याच नावाच्या गाजलेल्या कादंबरीवर आधारित हा चित्रपट एका अमेरिकन गृहिणीच्या चार दिवसांच्या प्रेमानुभवाची ('अफ़ेअर'साठी हा शब्द कसा वाटतो?) कथा सांगतो. </div><p></p><p style="text-align: justify;">चित्रपट सुरू होतो तो फ्रँचेस्का जॉन्सन (मेरिल स्ट्रीप) हिच्या मृत्यूच्या पार्श्वभूमीवर. तिच्या मृत्यूनंतर तिच्या इस्टेटीबाबतचे निर्णय घ्यायला तिची मुलं (मुलगा मायकेल, मुलगी कॅरोलिन) तिच्या घरी आलेले आहेत. फ्रांसेस्काच्या एका जुन्या पेटीत कॅरोलिनला काही गोष्टी सापडतात. या गोष्टींमधून दोघांनाही आपल्या आईच्या भूतकाळातील एक गोष्ट उलगडत जाते. ही गोष्ट म्हणजेच 'द ब्रिजेस ऑफ मॅडिसन काऊंटी' हा चित्रपट. </p><p style="text-align: justify;">आयोवा राज्यातील 'मॅडिसन काऊंटी'मध्ये राहणारं एक कुटुंब. नवरा-बायको आणि त्यांची दोन मुलं. नवरा आणि दोन्ही मुलं चार दिवसांसाठी बाहेरगावी गेले असताना फ्रांसेस्का जॉन्सनला रॉबर्ट किनकेड (क्लिंट ईस्टवूड) हा नॅशनल जिऑग्राफिकमध्ये काम करणारा छायाचित्रकार भेटतो. तो इथले प्रसिद्ध पूल बघायला आणि त्यांचे फोटो घ्यायला आला आहे. पत्ता विचारायला आलेल्या रॉबर्टला फ्रँचेस्का एक पूल दाखवायला घेऊन जाते आणि दोघांची मैत्री होते. मैत्री पुढे सरकते आणि दोघांनाही 'देअर इज समथिंग बिटवीन अस' ही जाणीव होते. प्रेम पुढे जातंच, पण हे दोघं अखेरीस मागे होतात आणि गोष्ट तिथेच संपते. </p><p style="text-align: justify;">चित्रपटाची कथा घडते ती १९६५ मध्ये. लग्नसंस्था आज जितकी भक्कम आहे त्यापेक्षा पुष्कळ अधिक भक्कम असलेला हा काळ आहे. खरं सांगायचं तर फ्रँचेस्काला रॉबर्टबद्दल जे वाटतं ते त्या काळातील एका गृहिणीला इतक्या सहजी वाटेल का आणि वाटलं तरी ती ते प्रत्यक्षात आणेल का असा प्रश्न चित्रपट बघताना कदाचित काहीजणांना पडू शकेल, पण फ्रँचेस्कामध्ये क्रमाक्रमाने होत जाणारे बदल, तिचं रॉबर्टविषयीचं वाढतं आकर्षण हाच चित्रपटातला रोचक धागा आहे आणि मेरिल स्ट्रीपने या भूमिकेला जे रंगवलं आहे ते विलक्षण प्रभावी आहे. दोन तासात मांडलेली प्रेमकथा आवडण्यासाठीचा जो एक महत्त्वाचा निकष असतो तो म्हणजे ते प्रेम प्रेक्षकाला 'कन्व्हिंसिंग' वाटायला लागतं, किंबहुना हे घडायलाच हवं आता' असं जेव्हा प्रेक्षकाला त्या व्यक्तिरेखांबाबत आतून वाटायला लागतं तेव्हा ती प्रेमकथा त्याच्यापर्यंत पोचलेली असते. हे कन्व्हिन्स करण्यासाठी दोघे अभिनेते ताकदीचे लागतात आणि इथे तर दोघे पॉवरहाऊस परफॉरमर्स आहेत! त्यामुळे या दोघांच्या बाबतीत ते पुरेपूर घडतं.</p><p style="text-align: justify;">चित्रपटात दोघांचं मानसिक पातळीवर जसं नातं तयार होतं तसंच ते शारीर पातळीवरही होतं. यातला शारीर पातळीवरचा संबंध दिग्दर्शकाने फार परिणामकारकपणे चित्रित केला आहे. शारीरिक जवळीक दाखवताना त्या दोघांचं एकमेकातलं 'रमलेपण' जेव्हा प्रेक्षकापर्यंत पोचतं तेव्हा त्यातील सौंदर्याचा अनुभव लालसेचं कुंपण ओलांडणारा, काही वेगळाच असतो. </p><p style="text-align: justify;">फ्रँचेस्का आणि रॉबर्ट दोघेही आपल्या प्रेमाला इच्छित मुक्कामी नेत नाहीत आणि परत फिरुन आपलं पहिलं आयुष्य जगू लागतात तेव्हा 'इथे काही वेगळं घडू शकलं असतं का?' असा प्रश्न पडतो. पण एक सर्वसामान्य संसारी स्त्री आणि एक सर्वसामान्य मुक्त पुरुष यांची ही कथा प्रेमाची आहे आणि बंधनाचीही आहे. लग्नानंतर काही वर्षांनी कुणीतरी दुसरं माणूस आवडतंय हे मोकळेपणाने एकमेकांना सांगता यावं अशी माझी कल्पना आहे. यातून जे उद्भवू शकतं ते निभावून नेण्यासाठी भावनिक आणि बौद्धिक ताकद लागते हे खरं आहे. पण प्रेमासारख्या निखळ, सच्च्या भावनेला दडपून टाकून तरी आपण कुठे जातो असा प्रश्न पडतो. माणसाचं सामर्थ्य हे त्याच्या व्यवस्थानिर्मितीच्या कौशल्यात, अनेक अवघड गोष्टी 'पेलण्यात' आहे, पण बहुधा आपल्याला आपण निर्माण केलेल्या व्यवस्थेच्या ओझ्यामुळे प्रेम मात्र सहजासहजी 'पेलत' नाही हे खरं! त्यामुळे अशी एखादी कथा चटका लावून जाते. अर्थात 'प्रेमाच्या नियोजना' बद्दल स्वतंत्रपणे विचार होऊ शकेल, त्यामुळे सध्या फक्त आस्वादकाच्या भूमिकेतून फ्रांसेस्का आणि रॉबर्टकडे बघत 'चीअर्स' म्हणूया! </p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-49194218371769245592014-11-07T01:45:00.002-08:002021-02-07T01:50:18.817-08:00आँखों देखी : सत्याचं थेट प्रक्षेपण<p style="text-align: justify;">'आँखों देखी' हा याच वर्षी प्रदर्शित झालेला चित्रपट. फारसा कुणाला माहीत असेल असं वाटत नाही. चित्रपटगृहातही त्याचा मुक्काम थोडेच दिवस होता. रजत कपूरचा चित्रपट म्हणून त्याची नोंद मी घेतली होती, पण तो बघितला गेला नव्हता. गेल्या महिन्यात तो पाहिला आणि 'शिप ऑफ थिसियस'नंतर आत्मशोधाच्या प्रक्रियेची मांडणी करणारा आणखी एक अप्रतिम चित्रपट पाहिल्याचं समाधान मिळालं. </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><a href="https://images.livemint.com/rf/Image-621x414/LiveMint/Period1/2014/03/22/Photos/Ankhon--621x414.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="414" data-original-width="621" height="267" src="https://images.livemint.com/rf/Image-621x414/LiveMint/Period1/2014/03/22/Photos/Ankhon--621x414.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">रजत कपूर हा हिंदीमध्ये ज्याची आवर्जून नोंद घ्यावी असा दिग्दर्शक. 'मिक्स्ड डबल्स' आणि 'मिथ्या' मुळे चांगलाच लक्षात राहिलेला. 'आँखों देखी' मात्र त्याचा मास्टरपीस म्हणावा असा चित्रपट. इतक्या घट्ट विणीचे चित्रपट क्वचितच बघायला मिळतात. आणि इतक्या खोल जाणारेही. </div><p></p><p style="text-align: justify;">दिल्लीतल्या एका मध्यमवर्गीय कुटुंबाची ही कथा आहे आणि त्या कुटुंबातल्या सर्वात ज्येष्ठ, साधारण पन्नाशीतल्या पुरुषाचा हा 'आत्मशोध' आहे. एकत्र कुटुंबव्यवस्था महत्त्वाची मानणारा हा एक सरळ, मध्यमवर्गीय गृहस्थ. बायको, एक मुलगी, एक मुलगा असं त्याचं कुटुंब. धाकटा भाऊ, त्याची बायको, एक मुलगा असं दुसरं कुटुंब. सगळ्यांचं एकत्र जगणं रीतसर सुरु आहे. आखून दिलेल्या वाटेवरून प्रत्येकजण चालतोय. मात्र एके दिवशी आपल्या कथानायकाला एक जाणीव होते. ती जाणीव आहे सत्याच्या प्रचलित, 'बळजबरीच्या' अस्तित्वाची आणि त्याला छेद देणाऱ्या त्याच्या स्वतःच्या सत्यशोधनाच्या ऊर्मीची. आपण दुसऱ्यांनी सांगितलेल्या कशावरही विश्वास ठेवतो आणि आपली मतं बनवतो, आपल्या डोक्यात हजारो कल्पना कोंबल्या जातात हे त्याला टोचू लागतं. वस्तू हातातून पडली की ती खालीच का पडते याचं सर्वमान्य उत्तर 'गुरुत्वाकर्षण' हे आहे, पण याचं 'माझं' उत्तर काय असायला हवं? - 'वस्तू हातातून सोडली की ती खाली पडते हे सत्य आहे, कारण ते मी बघतो, पण ती खालीच का पडते हे मला माहीत नाही' हे! मंदिरात मिळतो त्याला 'प्रसाद' म्हणतात, पण वस्तुतः तो एक गोड पदार्थ असतो. मला जर तो 'एक गोड पदार्थ' म्हणूनच अनुभवास येतो तर त्याला मी 'प्रसाद' का म्हणू? त्याचं हे तर्कशास्त्र आसपासच्या लोकांना त्याच्याकडे आकर्षित करतं. हा कुणीतरी 'ज्ञानी' माणूस आहे असं त्यांना वाटू लागतं. मात्र तो कुठलंही 'गुरू'पद स्वीकारायचं नाकारतो. मी पाटी कोरी करून नव्याने सगळीकडे पाहतो आहे, 'माझं सत्य' शोधतो आहे, तुम्ही तुमचं शोधा असा त्याचा त्यांना आग्रह असतो. </p><p style="text-align: justify;">त्याच्या सत्यशोधनाचा प्रवास चित्रपटात छोट्या-छोट्या, जिवंत प्रसंगांतून, संवादांतून उलगडत जातो. या प्रवासाला चित्रपटात प्रमुख पार्श्वभूमी आहे ती त्याच्या मुलीच्या लग्नाची. मुलीच्या प्रेमप्रकरणाच्या संबंधाने चित्रपट सुरु होतो आणि तिच्या लग्नापाशी संपतो. तिचं प्रेम, लग्न ठरेपर्यंतच्या घटना, लग्नाची गडबड याच्या पार्श्वभूमीवर त्याचा आंतरिक प्रवास सुरु राहतो आणि तो आपल्याला चांगलाच गुंतवून ठेवतो. हा त्याचा आंतरिक प्रवास शेवटी त्याला एका मुक्कामाला नेतो, पण ते प्रत्यक्ष पाहणंच इष्ट. (चित्रपटाची डीव्हीडी फ्लिपकार्टवर उपलब्ध आहे. बाजारातही असावी.) </p><p style="text-align: justify;">चित्रपटातील फ्रेम्स अतिशय जिवंत आहेत. पात्रांची निवड, त्यांचा अभिनय याला विशेष दाद द्यायला हवी. दिल्लीतल्या त्या घरात कॅमेरा लावून ठेवला आहे असं वाटावं इतकं सगळं सहज आहे. कथानायकाचा आत्मशोध आणि इतरजणांचं 'रुटीन', त्यांचं ऐहिकातलं जगणं याची रोचक सांगड घालण्यात रजत कपूर यशस्वी झाला आहे. एक उल्लेख करावाच लागेल तो चित्रपटातील स्त्री व्यक्तिरेखांचा. 'आदर्श हिंदू' कुटुंबातल्या या आदर्श स्त्रिया आहेत. सतत घरातल्या कुठल्या ना कुठल्या कामात गर्क असलेल्या, नवऱ्याला सकाळी डबा करुन ऑफिसला पाठवणाऱ्या, त्याची न्याहारी होईपर्यंत हातात पाण्याचा ग्लास धरून उभ्या असलेल्या, वटसावित्रीला वडाला फेऱ्या मारणाऱ्या, नवऱ्याच्या मित्रमंडळाला चहा करुन देणाऱ्या स्त्रिया. चित्रपटात कथानायकाच्या मानसिक संघर्षाच्या पार्श्वभूमीवर त्याची बायको, मुलगी, त्याच्या भावाची बायको यांचं असं संसारात 'लुप्त' झालेलं दर्शन ठसठशीतपणे समोर येतं. कुठलाही मूल्यसंघर्ष, संरचनात्मक संघर्ष उपस्थित न करता, लग्न-कुटुंब ही कार्यात्मक (फंक्शनल) व्यवस्था आहे आणि ती जपायला हवी या विचाराने, 'श्रमविभागणी' या दृष्टीने कामात असणाऱ्या या स्त्रिया बघताना मला काहीतरी वेगळं वाटत होतं. काय ते सांगता येत नाही, पण मौज वाटत होती. माझ्या स्त्रीवादी दृष्टीकोनातला एक कोन प्रश्नांकित रुपात वर आल्यासारखं काहीतरी. असो. </p><p style="text-align: justify;">'प्रश्न विचारणारे' चित्रपट फार कमी असतात. 'आँखों देखी' असा चित्रपट आहे. रजत कपूरने चित्रपट लिहिताना आणि दिग्दर्शित करताना तात्विक आणि आधिभौतिक दोघांची उत्तम जोड दिली आहे. संजय मिश्रा याचा मुख्य भूमिकेतला अभिनय लाजवाब. जी कलाकृती स्वतः प्रश्न विचारते, तुम्हाला प्रश्नात टाकते, तुमच्या आकलनाचं पेज 'रिफ्रेश' करायला लावते तिचं स्थान वेगळं असतं. 'आँखों देखी' असा अनुभव देतो. 'मी कोण आहे?' हा माणसाला पडलेला पुरातन प्रश्न आहे, पण 'सत्य काय आहे?' हा मला एक 'उत्क्रांत झालेला' प्रश्न वाटतो. या प्रश्नाचा आपल्या परीने शोध घेणाऱ्याची ही कथा आवर्जून बघावी अशी आहे. माध्यमांचा, माहितीचा भडिमार होत असताना शांतपणे, प्रत्यक्ष अनुभवाला प्राधान्य देत आपल्या धारणा नक्की करणं गरजेचं झालेल्या अस्वस्थ वर्तमानात तर हा चित्रपट फारच सुसंगत ठरतो!</p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-87129409321614794422014-09-06T02:35:00.001-07:002021-02-07T01:43:24.178-08:00ओ कॅप्टन! माय कॅप्टन!<p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjZStCA3S_0rfFw0VllSEKauHM4v_n0fY3sn8HvN4vRWOS7nDo6OLX7dwscrMzdpVWKTAJgYcmbKP3XG7YkqnxtGKh-QZ4WpYdVMBxqh36RF367xN2bLcZzI8B9N1RFnluQTNQtEF_-_Tom/s1500/tilezoom.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="844" data-original-width="1500" height="225" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjZStCA3S_0rfFw0VllSEKauHM4v_n0fY3sn8HvN4vRWOS7nDo6OLX7dwscrMzdpVWKTAJgYcmbKP3XG7YkqnxtGKh-QZ4WpYdVMBxqh36RF367xN2bLcZzI8B9N1RFnluQTNQtEF_-_Tom/w400-h225/tilezoom.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">रॉबिन विल्यम्स ही काय जादू आहे ते पहिल्यांदा कळलं 'मिसेस डाऊटफायर'मुळे. त्यावेळी 'इंग्लिश पिक्चर' या सदरात प्रामुख्याने अर्नोल्ड श्वार्झनेगर नावाच्या एका महाकाय प्रकरणाचा अंतर्भाव होत असे. आम्ही त्याच्याकडे दिपून गेल्यासारखे बघत होतो आणि त्याच्या दंडांची मापे इतरांना सांगण्यात धन्यता मानत होतो. कमांडो, टर्मिनेटर, ट्रू लाईज वगैरेंनी मनावर गारूड केलं होतं. अर्नोल्ड श्वार्झनेगर हा 'इंग्लिश पिक्चर'मधला अंतिम शब्द होता. अशा उन्मनी अवस्थेत असताना 'मिसेस डाऊटफायर' आला. १९९३ मध्ये. तो बघितला गेला त्यानंतर काही वर्षांनी. तोपर्यंत 'अभिनय म्हणजे काय?' या विषयात थोडी प्रगती झाली होती आणि म्हणूनच मग 'मिसेस डाऊटफायर' या एका चित्रपटातून रॉबिन विल्यम्सने कब्जा घेतला. </div><p></p><p style="text-align: justify;">चित्रपटाची सुरुवात होते ती एका स्टुडिओत. स्क्रीनवरच्या अॅनिमेटेड पक्ष्यांना रॉबिन विल्यम्स आपला आवाज देतोय. एका क्षणी त्याचा तिथल्या संयोजकाशी खटका उडतो आणि तो हेडफोन तिथेच टाकून बाहेर पडतो. पण संयोजकाशी बोलत बाहेर पडताना पाचच सेकंदासाठी बेन किंग्जलेच्या 'गांधी'ची हुबेहूब आवाजात जी लाजवाब नक्कल तो करतो त्याने मी अवाक झालो होतो. आवाजावर कमालीची हुकूमत असणारा हा अभिनेता खराखुरा बहुरूपी आहे हे पुढे चित्रपटातून दिसलंच आणि रॉबिन विल्यम्स आवडता झाला!</p><p style="text-align: justify;">आपल्याकडे 'मिसेस डाऊटफायर' अधिक माहीत झाला तो या चित्रपटावर बेतलेल्या कमल हसनच्या चाची ४२० मुळे. (चाची ४२० ला मूळ चित्रपटाची सर नाही हे सांगायला हरकत नसावी.) व्हॉईस आर्टिस्ट असणारा डॅनियल हिलार्ड (रॉबिन विल्यम्स), मोठ्या पगाराची नोकरी करणारी त्याची बायको मिरांडा (सॅली फील्ड) आणि त्यांची तीन मुलं. नवऱ्याच्या कलेबद्दल कौतुक असणारी पण त्याच्या मनस्वीपणाचा त्रासही होणारी मिरांडा अखेरीस घटस्फोटाचा निर्णय घेते आणि डॅनियल मुलांपासून वेगळा होतो. वेगळं घर घेऊन राहू लागतो. मिरांडा मुलांसाठी 'बेबीसिटर' शोधते आहे हे कळल्यावर तो स्वतः स्त्रीवेषात तिच्याकडे जातो आणि आपल्या लाघवी स्वभावाने, घरकामातील कौशल्याने आणि मुख्य म्हणजे मुलांशी जमवून घेण्याने मिरांडाचं मन जिंकून घेतो. पुढे मग यथावकाश सगळा उलगडा होतो आणि कथा एका वळणापाशी संपते. </p><p style="text-align: justify;">'मिसेस डाऊटफायर' हा अनेक अर्थांनी महत्त्वाचा चित्रपट. कथेचं वेगळेपण आणि रॉबिन विल्यम्सचा कमाल अभिनय हे तर होतंच, पण कुटुंबाच्या सरधोपट व्याख्येला आणि बाप हा एक कडक, रागीट, आपल्या मुलांमध्ये कमीत कमी रस घेणारा शिस्तबद्ध पुरूष असला पाहिजे या गृहीतकाला या चित्रपटाने तडा दिला. मुलांमध्ये मूल होऊन मिसळणारा हा बाप बघताना पुलंचे 'चितळे मास्तर' आठवले आणि हे दोघेही मायनॉरिटीमध्ये आहेत हे जाणवलं. रॉबिन विल्यम्सने साकारलेला डॅनियल हिलार्ड हा खरंच बापमाणूस होता! विशेष म्हणजे त्याच्यातला प्रेमळ बाप दाखवताना तो नवरा म्हणून सद्गुणांचा पुतळा आहे असं दाखवायचा अट्टाहास हा चित्रपट करत नाही. त्याचं आणि मिरांडाचं नातं एका क्षणी तुटतं तेव्हा तिची बाजूही आपल्याला कळत असते. कलंदर वृत्तीचा कलाकार नवरा आणि व्यवहारात पाय घट्ट रोवून उभी असलेली बायको बघताना आपली सहानुभूती दोघांनाही जाते. आणखी एक विशेष म्हणजे चित्रपट सकारात्मक रीतीने संपतो पण तो '…आणि मग ते दोघे पुन्हा एकत्र आले व सुखाने नांदू लागले' छापाने नव्हे. दोघांचा घटस्फोट कायमच राहतो, फक्त डॅनियलला आता स्त्रीवेषात 'मिसेस डाऊटफायर' बनून बायकोच्या घरी जाऊन मुलांना सांभाळायचं नसतं. आपली मुलं वडिलांपासून दूर राहू शकत नाहीत हे मिरांडाला उमगलेलं असतं आणि म्हणून ती मुलांचा नवीन बेबीसिटर म्हणून डॅनियलला बोलावते. कुटुंब या महत्त्वाच्या संस्थेला धक्का न लावता, फक्त आई-बाबा-मुलं म्हणजेच कुटुंब असं नाही, कुटुंबाचे विविध प्रकार असू शकतात आणि सर्व प्रकारात समजुतीने निर्णय घेऊन, प्रसंगी एकमेकांपासून दूर होऊन माणसं आनंदात राहू शकतात हा एक महत्त्वाचा विचार ही चित्रपट अधोरेखित करतो.</p><p style="text-align: justify;">चित्रपटातील विविध प्रसंगातील बारकावे बरेच सांगता येतील. पण मला आत्ता अर्थातच सारखा आठवतोय तो रॉबिन विल्यम्स. या अभिनेत्याने टाकलेला प्रभाव अद्वितीय आहे. माणसातला निखळपणा, मूलपणा, प्रेमळपणा त्याने आपल्या भूमिकांमधून जिवंत केला. मिरांडाने घटस्फोट मागितल्यावर आणि मुलांना आपल्यापासून वेगळं करण्यात येतंय हे समजल्यावर अतीव कळवळलेल्या डॅनियलचा चेहरा अजूनही नजरेसमोर आहे. आणि त्याच डॅनियलचा मुलांबरोबर असतानाचा आनंदलेला चेहराही. ‘डेड पोएट्स सोसायटी’ मधला त्याने साकारलेला कवी प्राध्यापक विसरणं अशक्य आहे. डिस्नेच्या 'अल्लादीन' मधल्या जीनीचा अफलातून व्हॉईस ओव्हर त्याचाच. रॉबिन विल्यम्सने आत्महत्या केली याचा धक्का तर बसलाच. पण नंतर असं वाटलं की यात खरं तर नवल नाही. तो बहुधा 'टोकांवर जगणारा'च माणूस होता. अनेक मनस्वी कलाकारांसारखा. त्यांना अनुभवाचीच ओढ असते. त्यामुळे मृत्यूच्याही अनुभवाची ओढ त्यांना नाही वाटणार तर कुणाला? </p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-25523816403105352062014-08-08T02:29:00.004-07:002021-02-07T01:44:04.165-08:00एक रूका हुआ फैसला - न्यायाचा अंतःस्वर <p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEio1exZ3PAIk6f8f-SFnJw1O5gDEpQ9OsTT63eXn8VD8aDpJ1QhIpjJdnTYL29BmpeC0A_PTaxqkv7qBH3wSq_cPvwW9L6mJAVh5aNjGPoTyfU3IVQQni2efaziKnkeWpHs_WY6QWofyUwE/s1020/1_dbONQuxpkME9TGAQjUQchA.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="574" data-original-width="1020" height="225" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEio1exZ3PAIk6f8f-SFnJw1O5gDEpQ9OsTT63eXn8VD8aDpJ1QhIpjJdnTYL29BmpeC0A_PTaxqkv7qBH3wSq_cPvwW9L6mJAVh5aNjGPoTyfU3IVQQni2efaziKnkeWpHs_WY6QWofyUwE/w400-h225/1_dbONQuxpkME9TGAQjUQchA.jpeg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">छोटी सी बात, रजनीगंधा, खट्टा-मीठा, चितचोर, पिया का घर (हा चित्रपट म्हणजे आपल्या 'मुंबईचा जावई' या राजा ठाकूर दिग्दर्शित चित्रपटाचा रीमेक) ही सत्तरीतल्या काही चित्रपटांची नावं घेतली की मनात एका साध्या-सरळ आनंदाचा गहिवर दाटून येतो. तुमच्या-माझ्यासारख्या प्रत्येकाची, त्याच्या/तिच्या कुटुंबाची कथा किंवा कथेचा एखादा तुकडा दिसेल असे हे चित्रपट आणि त्यातील व्यक्तिरेखा. बासु चॅटर्जी यांनी सांगितलेल्या या गोष्टी अनेकांना आपल्या वाटल्या आणि त्यांच्या चित्रपटांचा एक मोठा चाहता वर्ग निर्माण झाला. पुढे बासु चॅटर्जींनी 'रजनी' आणि 'ब्योमकेश बक्षी' या लोकप्रिय मालिकांचंही दिग्दर्शन केलं. त्यांचे काही निवडक चित्रपट मात्र चांगलेच 'हटके' होते. १९८६ साली आलेला 'एक रूका हुआ फैसला' त्यापैकीच एक. 12 Angry Men या अतिशय गाजलेल्या आणि अतिशय परिणामकारक चित्रपटाचं हे भारतीय रूप त्याच ताकदीचं, खिळवून ठेवणारं आहे. </div><p></p><p style="text-align: justify;">झोपडीत राहणाऱ्या एका मुलावर आपल्या वडिलांचा खून केल्याचा आरोप आहे. या केसवर कोर्टात सात दिवस चर्चा झालेली आहे आणि आता न्यायाधीशांनी १२ ज्यूरी मेंबर्सना केसवर अंतिम विचार करून तो मुलगा दोषी आहे की नाही हा निर्णय द्यायला सांगितलं आहे. त्यासाठी या बाराजणांना एका बंद खोलीत बसून या केसवर विचार करायचा आहे. हे बाराही जण वेगवेगळ्या पार्श्वभूमीचे, समजातील वेगवेगळ्या स्तरातून आलेले आहेत. ते एकत्र बसून चर्चेला सुरुवात करतात. बहुतेकांच्या मते ही आता अगदी 'ओपन अँड शट' केस आहे. शंकेला जागाच नाही. तो मुलगा शंभर टक्के दोषी आहेच! सुरुवात होतानाच सार्वमत घ्यायचं ठरतं आणि बारापैकी एकजण - ज्यूरर क्रमांक ८ (के. के. रैना) - 'दोषी नाही' असं मत देतो. त्याचं म्हणणं असतं की हा त्या मुलाच्या जगण्या-मरण्याचा प्रश्न आहे, त्यमुळे सर्व बाजूंनी चर्चा झाल्याशिवाय घाईने निर्णय घेता येणार नाही. इतर अकरांपैकी काहींचा मात्र विरस होतो, कारण त्यांच्या मते सात दिवस चाललेल्या चर्चेनंतर पुन्हा चर्चेची खरं तर गरजच नसते. त्यामुळे आता पुन्हा इथे वेळ जाणार या विचाराने त्यांचा त्रागा सुरू होतो. </p><p style="text-align: justify;">इथून पुढची सारी चर्चा, ज्यूरर्सचे उद्रेक, मतभिन्नता, टोकाची वादावादी हे सगळं बघताना आपण अंतर्मुख होऊ लागतो. के. के. रैना आपलं म्हणणं अतिशय शांतपणे, अजिबात विचलित न होता, एकदाही आवाज न चढवता मांडत राहतो आणि आपली बाजू पटवत राहतो. सगळी केस तो पुन्हा उभी करतो. त्याच्या युक्तीवादाने एकजण त्याच्या बाजूला जातो आणि चित्रपट संपतो तेव्हा अकराच्या अकरा जण त्याच्या बाजूला असतात!</p><p style="text-align: justify;">समाजाचं प्रातिनिधिक चित्र उभं करणारा 'एक रूका हुआ फैसला' आपल्याला चांगलाच झटका देतो आणि बहुसंख्य लोकांच्या विचारपद्धतीवर विचार करायला भाग पाडतो. पुढ्यातल्या कुठल्याही प्रश्नाचं विश्लेषण (मग तो प्रश्न सामाजिक, व्यक्तिगत, व्यवस्थात्मक - कोणताही असो) वैज्ञानिक पद्धतीने, पूर्वग्रह, भावनिक कल बाजूला ठेवून, व्यक्तिगत अनुभव, निष्कर्ष यावर अवास्तव भर न देता, केवळ 'सत्य काय आहे' या एकाच उद्दिष्टाने व्हायला हवं. ते करण्यात आपण बरेचदा कमी पडतो आणि मग तार्किक विश्लेषणापेक्षा भावना किंवा 'मला काय वाटतं' हे आपल्यावर अधिराज्य गाजवू लागतं. दुसरं म्हणजे चित्रपटात के. के. रैनाचं पात्र ज्या शांतपणे सगळं हाताळतं ते उल्लेखनीय आहे. अर्थात मोठ्या स्केलवरील विविध प्रश्नांचा विचार करताना हे लक्षात येतं की आंदोलनात, सामाजिक चळवळीत न्याय्य हक्कांसाठी आवाज चढवायलाच लागतो, धरणं द्यायलाच लागतं - तिथे शांतपणाचा तसा उपयोग होत नाही. पण हा शांतपणाचा, न्यायाचा 'अंतःस्वर' महत्त्वाचा आहे. रणनीतीचा भाग म्हणून आवाज चढवताना तो 'रणनीतीचा भाग' आहे याचं भान असणं आवश्यक असतं. मूळ उद्देश हाच की समोरच्या माणसामध्ये मुळातून परिवर्तन व्हावं. त्याला विचार करायची योग्य पद्धत गवसावी. </p><p style="text-align: justify;">'एक रूका हुआ फैसला' एक केस सोडवता सोडवता ती सोडवणाऱ्या माणसांचे आतले गुंते अतिशय प्रभावीपणे समोर मांडतो. सशक्त लेखन असणाऱ्या या चित्रपटातील कलाकारही कमाल आहेत. विशेषतः अन्नू कपूर आणि पंकज कपूरच्या भूमिका म्हणजे अभिनयाचा वस्तुपाठ आहेत. </p><p style="text-align: justify;">'शांतता! कोर्ट चालू आहे' जसं आपल्याला 'सोलून' काढतं तसाच अनुभव हा चित्रपट बघताना येतो. मात्र 'शांतता…' सामान्य दिसणाऱ्या माणसांचं भीषण 'असामान्यत्व' दाखवत शेवटाकडे आपल्याला उन्मळून पाडतं तसं न होता हा चित्रपट एका पॉझिटिव्ह नोटवर संपतो. विजय तेंडुलकरांनी वाचकाला 'साहित्यातून रखरखीत सत्याकडे' नेलं तसं ही कलाकृतीदेखील करते पण शेवटी आपल्याला दिलासाही देते. आणि सामाजिक संदर्भात विचार करताना आणि काम करताना आतली ज्योत तेवती ठेवण्यासाठी असा दिलासा मिळणं कधीकधी फारच गरजेचं असतं!</p><p style="text-align: justify;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-85774982027460116112014-07-11T02:20:00.001-07:002021-02-07T01:29:14.135-08:00मोनालिसा बियाँड स्माईल <p style="text-align: justify;">'मोनालिसा स्माईल' हा माईक नेवेल या दिग्दर्शकाचा २००३ साली प्रदर्शित झालेला चित्रपट. 'फोर वेडिंग्ज अँड अ फ्यूनरल' या गाजलेल्या ब्रिटिश चित्रपटाचा हा दिग्दर्शक. 'मोनालिसा स्माईल'च्या केंद्रस्थानी एक गुरू आणि तिच्या शिष्या आहेत आणि त्यांच्यातील संघर्ष चित्रपटाची एक मुख्य बाजू आहे. कॅथरीन वॉटसन (ज्युलिया रॉबर्ट्स) ही कॅलिफोर्निया विद्यापीठातून 'कलेचा इतिहास' या विषयात पदवी घेतलेली तरूणी मॅसेच्युसेट्समधील वेलस्ली कॉलेजमध्ये याच विषयाची शिक्षिका म्हणून रूजू होते. वेलस्ली कॉलेज हे परंपरा जपणारं 'आधुनिक' कॉलेज आहे. तिथे मुलींना सर्व प्रकारचं शिक्षण दिलं जातं, पण अंतिम उद्देश 'उत्तम गृहिणी' तयार करणं हाच आहे. कॅथरीन स्वतंत्र विचारांची कलाशिक्षक आहे. ती मुलींना अभ्यासक्रमाबाहेरील चित्रकारांची, सौंदर्याच्या रूढ व्याख्येत न बसणाऱ्या त्यांच्या चित्रांची ओळख करून देऊ लागते आणि तिच्या शिकवण्याच्या दिशेबाबत तिचे आणि तिच्या एका विद्यार्थिनीचे - बेटी वॉरेनचे (कर्स्टन डंस्ट) खटके उडू लागतात. बेटी अभिजन वर्गाची प्रतिनिधी आहे, परंपराप्रिय आहे आणि तिच्या कलाविषयक भूमिका ठाम आहेत. एकूणातच 'जे आहे ते कायम ठेवण्याकडे' तिचा कल आहे. कॅथरीन वयाच्या तिसाव्या वर्षीही अविवाहित आहे यावर तिचा विशेष रोष आहे. कॉलेजच्या वर्तमानपत्रातून ती कॅथरीनवर हल्ला चढवते आणि गुरू शिष्येचं नातं बिघडू लागतं. </p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJVBdWVt47JjNtHpqeGOOkrz5-WY8R71tSHT0n3dhsDkCSHsuHG-uhOFxZ44Fo56tfT-IPr5Tg4E54AmbB6DQBwhBcBdUX3ByH76DJb1NOoqteKhdAXeOD2tn5jmSDtTzXzSRWcgUumKW5/s723/MV5BMTI0NjEwNDgwOV5BMl5BanBnXkFtZTYwOTI1NTA3._V1_.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="723" data-original-width="485" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJVBdWVt47JjNtHpqeGOOkrz5-WY8R71tSHT0n3dhsDkCSHsuHG-uhOFxZ44Fo56tfT-IPr5Tg4E54AmbB6DQBwhBcBdUX3ByH76DJb1NOoqteKhdAXeOD2tn5jmSDtTzXzSRWcgUumKW5/s320/MV5BMTI0NjEwNDgwOV5BMl5BanBnXkFtZTYwOTI1NTA3._V1_.jpg" /></a></div>बेटीच्या तीन मैत्रिणी कॅथरीनच्या जवळ येतात. मुलींनी लग्न करावं पण ते सर्वस्व आहे असं मानू नये, लग्नापलिकडे स्वतःचा शोध घ्यावा हे कॅथरीन मुलींच्या मनावर ठसवायचा प्रयत्न करते. या तिघींपैकी एक - जोन - हुशार आहे. तिला वकील व्हायचं आहे, पण तिने आपल्या आवडत्या पुरूषाबरोबर लग्न करून संसार थाटणं पसंत केलं आहे. तिने पुढे शिकावं असा कॅथरीनचा आग्रह आहे. यावर जोन 'गृहिणी ही जणू काही एक निर्बुद्ध माणूस आहे, गृहिणी किंवा आई होण्याला प्राधान्य देणं कमीपणाचं आहे असं तुला का वाटतं?' असा प्रश्न विचारते तेव्हा कॅथरीन निरूत्तर होते आणि तिला शुभेच्छा देऊन थांबते. <p></p><p style="text-align: justify;">लग्नाकरता उत्सुक असणाऱ्या बेटीचं लग्न होतं, पण नवऱ्याचं अफ़ेअर सुरू आहे हे कळल्यावर ती कोसळून पडते. तिची आई पारंपरिक पद्धतीने 'काहीही झालं तरी आता तो तुझा नवरा आहे, त्याचं घर हेच तुझं घर' असं सांगते तेव्हा तिचा कॅथरीनबद्दलचा दृष्टिकोन बदलू लागतो. वेलस्ली कॉलेजसारख्या ठिकाणी आपण फार काळ राहू शकणार नाही हे लक्षात आल्यावर कॅथरीन तिथून निघायचं ठरवते तेव्हा तिला निरोप देताना बेटी, जोन आणि इतर दोघी आपापल्या सायकलींवरून तिच्या टॅक्सीची सोबत करतात. बेटीचं अखेरचं संपादकीय कॅथरीनबद्दल कृतज्ञता व्यक्त करणारं असतं. </p><p style="text-align: justify;">'मोनालिसा स्माईल'बद्दल खरं तर समीक्षकांचा नकारात्मक सूर होता. १९५० च्या दशकाचं अधिक प्रत्ययकारी चित्रण चित्रपटातून व्हायला हवं होतं असं काहींचं मत पडलं. ज्युलिया रॉबर्ट्सने समरसून काम केलेलं नाही असंही काहींचं मत होतं. पण हा चित्रपट काही मूलभूत मुद्द्यांना स्पर्श करतो हे खरं. मुख्य म्हणजे गुरू आणि शिष्य हे नातं अगदी मानवी पातळीवर समोर येतं. शिक्षकाचं स्थान असाधारण खरंच, पण शिक्षकदेखील त्याच्या अंतर्मनातील झगड्यांमध्ये सापडलेला असतो, प्रसंगी त्याचे विद्यार्थीच त्याला आव्हान देतात हे या नात्याला वेगळं परिमाण देतं. परंपरा आणि नवता यातला संघर्ष सततच सुरू आहे. पण कळीचा प्रश्न हा की जगण्याचं श्रेयस कशात आहे यावर आपल्यात एकवाक्यता होऊ शकते का? </p><p style="text-align: justify;">कॅथरीन तिच्या भूमिकेवर ठाम आहे आणि व्यक्तीच्या (इथे स्त्रीच्या) अभ्युदयाच्या व्यक्तीकेंद्रित दृष्टीने तिचा विचार योग्यच आहे. मात्र परंपरेकडून तिला मिळालेल्या आव्हानापुढे ती शेवटी हार मानते. अर्थात त्याला हार तरी कसं म्हणायचं? नोकरी टिकवण्याकरता तिने समझोता केला असता तर ती हार ठरली असती. कॅथरीन आपला मार्ग सोडत नाही आणि आपल्या विद्यार्थिनींनाही नवा मार्ग दाखवते. स्त्रीच्या आत्मभानाबद्दल, तिच्या स्वातंत्र्याबद्दल बोलत असताना स्त्रीच्या स्वतंत्र विचाराला आणि तिने लग्नसंस्थेला आव्हान देण्याला केंद्रीय महत्त्व आहे. 'उंबरठा' चित्रपटातली सुलभा महाजन त्यामुळेच मला आश्वासक वाटते. कारण प्रस्थापित रचनेतील दोषांची उत्तरं त्या रचनेच्या बाहेर पडल्याशिवाय मिळत नाहीत. (आईन्स्टाईन म्हणतो तसं - The significant problems we face cannot be solved at the same level of thinking we were at when we created them.) माणसाची 'सहजीवनाची आस' जर केंद्रस्थानी आहे तर लग्न करणं, न करणं यातील चूक-बरोबर निकालात निघतं. कॅथरीन वॉटसन किंवा सुलभा महाजन जेव्हा वेगळी वाट शोधू पाहतात तेव्हा त्याचं स्वागत करणं आणि एका व्यक्तीच्या अस्तित्वाला त्या व्यक्तीच्या मनाजोगा अर्थ देण्याच्या प्रयत्नात ती वाट सुकर होईल, एका नवीन रचनेकडे नेईल यासाठी आपल्या परीनं प्रयत्न करणं हे सगळ्यांचंच काम आहे. प्रयोगाला न घाबरणं हे मला वाटतं निर्भीड आणि घट्ट मुळं असतील तरच जमू शकतं. मोनालिसाच्या स्माईलचा अर्थ लावण्याच्या प्रयत्नातली कॅथरीन अशीच आहे. व्यक्ती म्हणूनही आणि शिक्षक म्हणूनही. पुस्तकाबरहुकूम शिकवणं, शिकणं हे व्यवस्थेचा भाग म्हणून ठीकच, पण आपला मनोविकास पुस्तक मिटल्यावर आपण काय करतो त्याच्यावरही अवलंबून असतो! </p><div style="text-align: justify;"><div>(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div><div><br /></div></div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-81359361940919418002014-06-13T01:58:00.008-07:002021-02-07T01:20:31.358-08:00हजारों ख्वाहिशें ऐसी : गोष्ट हातातली, पण हातात नाही!<p style="text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_uemDRoQ-N_0Nf_K8_61bE8o08O0ULpQauEA9Uru1cTlFHAA8QgUu7DdnLmqN-yrHxBV-B6NQtGrTsDVumKwwf8QX0r42MrykK2a_Zrln-zgKn6Bx29LlIv7AhqmGXirBYzgVk3joqf_p/s759/hazaron-shiney-759.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: left;"><img border="0" data-original-height="519" data-original-width="759" height="274" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_uemDRoQ-N_0Nf_K8_61bE8o08O0ULpQauEA9Uru1cTlFHAA8QgUu7DdnLmqN-yrHxBV-B6NQtGrTsDVumKwwf8QX0r42MrykK2a_Zrln-zgKn6Bx29LlIv7AhqmGXirBYzgVk3joqf_p/w400-h274/hazaron-shiney-759.jpeg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">सुधीर मिश्रा हे नाव मी<span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पहिल्यांदा ऐकलं ते </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">इस रात की सुबह नही</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">या चित्रपटामुळे. १९९६ साली आलेला हा चित्रपट कॉलेजमध्ये
असलेल्या आम्हाला फारच आवडून गेला होता. पुढे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">१९९८ मध्ये रामगोपाल वर्माचा </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सत्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">प्रदर्शित झाला
आणि त्याने हिंदी चित्रपटांना वास्तवदर्शी वळण दिलं. पण सत्याच्याही आधी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सुधीर मिश्रांनी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> '</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">इस रात की</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">…' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">मधून मुंबईचं एकमेकात गुंतलेलं वास्तव</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">दाखवलं होतं. त्याच्याही आधी </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">धारावी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सारख्या
चित्रपटातूनही त्यांनी मुंबई समोर आणली होती. अर्थात </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सत्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ला</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पूर्णपणे </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">अंडरवर्ल्ड</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पार्श्वभूमी होती आणि चित्रपटाचा</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> '</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिनेमॅटिक</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">परिणाम कमाल होता
हे खरं!</span></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पुढे २००५ मध्ये सुधीर मिश्रांनी </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">हजारों</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ख्वाहिशें ऐसी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">केला आणि मी हलून गेलो. इतका मुळापासूचा</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">अस्वस्थ</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">इतका तरूण</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">इतका आर्त</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">खोलवरचा अनुभव
देणारा आणि त्याचवेळी इतका</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">रोमँटिक चित्रपट</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">? </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सुधीर मिश्रांचं आमच्या लिस्टमधलं स्थान एकदम वर गेलं! </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">हजारों</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ख्वाहिशें ऐसी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ने फार म्हणजे फार क्वचित येऊ शकेल असा जळजळीत अनुभव दिला
होता. </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ही तीन मित्रांची कथा आहे आणि चित्रपटाच्या ओपनिंग
स्क्रोलमध्ये म्हटल्याप्रमाणे </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">अनेक दिशांनी ओढल्या
जाणाऱ्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">भारतातल्या एका काळाचीही ही गोष्ट आहे. सत्तरचं
अस्वस्थ दशक. स्वातंत्र्यानंतर केंद्रस्थानी स्थिरावलेली काँग्रेस. इंदिरा
गांधींचा उदय आणि त्यांचा काँग्रेसवर प्रस्थापित झालेला एकछत्री अंमल. १९७४ साली
जयप्रकाश नारायण यांनी दिलेला </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">संपूर्ण क्रांती</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">चा नारा आणि मग १९७५ साली लागू झालेली आणीबाणी. पश्चिम
बंगालमधील नक्षलबारीमध्ये १९६७ मध्ये</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सुरू झालेल्या
कडव्या डाव्या चळवळीने या दशकात</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">आपली मुळं
पसरायला सुरूवात केली होती.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">२५ जून १९७५ ते
२१ मार्च १९७७ ही दोन वर्षे भारताच्या राजकीय-सामाजिक इतिहासात घुसळण घडवून आणणारी
वर्षे ठरली.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">हजारों ख्वाहिशें ऐसी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">घडतो तो हा अस्वस्थ काळ आहे. सिद्धार्थ तय्यबजी (केके मेनन)</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">विक्रम मल्होत्रा (शायनी आहुजा) आणि गीता राव (चित्रांगदा
सिंग) हे तिघे कॉलेजमधले</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">मित्र. सिद्धार्थ
एका श्रीमंत घरातला</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">निवृत्त
न्यायाधीशाचा मुलगा</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पण आतून
क्रांतीच्या कल्पनेने पेटलेला. गीता लंडनहून परतलेली एक दाक्षिणात्य मुलगी.
सिद्धार्थच्या विचारांच्या प्रभावात असलेली. विक्रम एका मध्यमवर्गीय घरातला</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गांधीवादी वडिलांचा मुलगा. त्याला</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">वडिलांबद्दल प्रेम आहे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पण</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">वडिलांच्या
आदर्शांचा काहीसा</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">जाचही आहे.
त्याचं</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गीतावर मनापासून प्रेम आहे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">आणि मोठा व्यावसायिक होण्याची त्याची इच्छा आहे. गीता मात्र
सिद्धार्थच्या प्रेमात बुडालेली आहे.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">तिघांच्या वाटा एका टप्प्यावर वेगळ्या होतात. जात आणि
सरंजामशाहीच्या वरवंट्याखाली भरडल्या जाणाऱ्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">बिहारमधल्या खेड्याकडे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिद्धार्थ</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">निघतो. विक्रम</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">दिल्लीत राजकीय वर्गाशी सलगी वाढवत आपलं स्थान पक्कं करू
लागतो आणि गीता पुढच्या शिक्षणासाठी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ऑक्सफर्डला जाते.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">काही वर्षांनी गीता आणि विक्रम एका पार्टीत भेटतात. विक्रम
आता</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">दिल्लीत </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">फिक्सर</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">म्हणून</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">चांगला स्थिरावला
आहे. गीताने एका आयएएस ऑफिसरशी लग्न केलं आहे. </span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिद्धार्थ कुठे आहे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">?' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">या विक्रमच्या प्रश्नाला उत्तर न देता गीता निघून जाते.
मात्र विक्रमला</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">त्याचा पुढे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">उलगडा होतो. सिद्धार्थ आणि गीता एकमेकांना भेटतात हे त्याला
कळतं. गीता कालांतराने नवऱ्याला सोडून</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिद्धार्थबरोबर
खेड्यात काम करू लागते. विक्रमचं</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गीतावरील</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">प्रेम आजही तसंच आहे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">ती आपली होऊ शकणार नाही हेही त्याला माहीत आहे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">बिहारमधला संघर्ष तीव्र होतो आणि गीता-सिद्धार्थ दोघेही
पोलिसांच्या हाती लागतात. गीताचा नवरा तिची सुटका करतो</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पण</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिद्धार्थ अडकतो.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गीतावरील प्रेमापोटी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">तिच्या विनंतीवरून</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सिद्धार्थचा माग काढत विक्रम</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">बिहारमध्ये</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पोचतो आणि
ध्यानीमनी नसताना</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">संकटात सापडतो.
एका</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">भीषण</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">मारहाणीत तो</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">कायमचा जायबंदी होतो.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">क्रांतीचा मार्ग चोखाळणारा सिद्धार्थ सगळ्यातून बाहेर
पडायचं ठरवतो आणि</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">इंग्लंडला
मेडिकलचा अभ्यास करण्यासाठी जातो.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गीता मात्र</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">विक्रमबरोबर थांबते.</span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">मी या चित्रपटाशी खूप जास्त रिलेट करू शकलो याचं कारण
म्हणजे</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">भोवतीचं जग बदलायला तडफडणारा आणि त्याचवेळी स्वतःशी
झगडणारा सिद्धार्थ</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">आदर्श आणि
व्यवहार यांची कसरत करणारा</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, '</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">तडप</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">सहन करीत प्रेम करणारा विक्रम हे दोघेही मला फार जवळचे
वाटले. डाव्या विचारांनी भारावलेल्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">परात्मतेचा अनुभव
घेणाऱ्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पण</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">त्याचवेळी
व्यवहाराच्या ऊबेला नाईलाजाने शरण जाणाऱ्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">कुणालाही या कथेत आपली कथा दिसू शकेल. १९७५ पासून आजपर्यंत
काळ खूप बदलला आहे आणि समाजबदलाच्या मार्गांनीही वेगवेगळी वळणं घेतली आहेत. मात्र
बुद्धिमान आणि संवेदनशील माणसांच्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">मनाच्या तळाशी
असलेल्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> '</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">हजारों ख्वाहिशें</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">तशाच आहेत. या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">माणसांचे काही
मूलभूत गुणधर्म अजूनतरी बदललेले नाहीत. आयुष्याकडून खूप काही मागणाऱ्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">अशांपैकीच तिघांची ही कथा. हिंदीतील उत्तम</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">राजकीय चित्रपटांपैकी एक</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">म्हणून गौरवला गेलेला हा चित्रपट</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">प्रत्ययकारी</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">राजकीय भाष्य तर
करतोच</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">, </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">पण तो तीन माणसांच्या जागेवरून भोवताली बघत अन्वयार्थ
लावायचा जो</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">प्रयत्न करतो ते विशेष आहे. भगभगीत</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">वास्तव आणि त्याच्याशी भांडायचा प्रयत्न करणारे हे तिघेजण
आपल्याला आपलेसे वाटतात कारण ते चित्रपटात खोटे वाटावेत इतके खरे आहेत.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">'</span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">हजारों ख्वाहिशें ऐसी के हर ख्वाहिश पे दम निकले</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;">' </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">या गालिबच्या ओळी.</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">आणि</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">गालिबच्या</span><span face="Arial, sans-serif" lang="EN-IN" style="color: #222222; font-size: 12pt;"> </span><span lang="MR" style="color: #222222; font-family: Mangal, serif; font-size: 12pt;">कुठल्याही ओळींइतकाच या चित्रपटाचा अनुभवही विलक्षण आहे!</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0in; text-align: justify;"><span style="color: #222222; font-family: Mangal, serif;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</span></p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-59062281815008271792014-05-02T01:53:00.001-07:002021-02-07T00:57:16.528-08:00पार्टी : आपली सुटका नाही!<p><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEixN7HlJqCL3oQaxMMzAe68rfbXqSd_YI1iZn0xGHBQhRsmGxD2MDomnoHhp9NMynvUT8ZIZ9sWQf-JQUOiC0wTx_8ZtO1RnJGz3KW9dQRv3edseQJY7GrE8AQaDh8xHMFro-Q8-_LUa2Ti/s750/D_biB42XsAEKOzo.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="550" data-original-width="750" height="294" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEixN7HlJqCL3oQaxMMzAe68rfbXqSd_YI1iZn0xGHBQhRsmGxD2MDomnoHhp9NMynvUT8ZIZ9sWQf-JQUOiC0wTx_8ZtO1RnJGz3KW9dQRv3edseQJY7GrE8AQaDh8xHMFro-Q8-_LUa2Ti/w400-h294/D_biB42XsAEKOzo.jpg" width="400" /></a></div>काही चित्रपट रूतून बसतात. पार्टी मी पहिल्यांदा पाहिला
तेव्हा ते आजपर्यंत - रूतून बसला आहे. सिनेमॅटोग्राफर म्हणून १९७३-७४ पासून काम
करणाऱ्या गोविंद निहलानी यांचा दिग्दर्शक म्हणून हा चौथा चित्रपट. त्यांच्या
गाजलेल्या <span lang="EN-IN" style="text-align: justify;">'</span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;">अर्धसत्य</span><span lang="EN-IN" style="text-align: justify;">'</span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;">नंतर एका वर्षाने</span><span lang="EN-IN" style="text-align: justify;">, </span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;">१९८४ साली प्रदर्शित झालेला.
मुळात </span><span lang="EN-IN" style="text-align: justify;">'</span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;">पार्टी</span><span lang="EN-IN" style="text-align: justify;">' </span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif; text-align: justify;">हे महेश एलकुंचवारांचं नाटक. या चित्रपटाची संवाद आणि
पटकथाही त्यांचीच.</span><p></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ही पार्टी चाललीय दमयंती राणे (विजया मेहता) यांच्या घरात.
दिवाकर बर्वे (मनोहर सिंग) या ज्येष्ठ लेखकाला भारत सरकारतर्फे साहित्याचं पारितोषिक
जाहीर झालं आहे आणि त्यांच्या सन्मानार्थ दमयंतीबाईंनी ही पार्टी आयोजित केली आहे.
पार्टीत साहित्य</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">नाटक</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पत्रकारिता अशा क्षेत्रातील नामवंत मंडळी हळूहळू
येऊ लागली आहेत. दमयंती राणे म्हणजे मुंबईतील कला आणि सामाजिक सर्कलमधलं एक प्रस्थ
आहे आणि त्यांच्या घरची पार्टी ही समस्त कलाकार मंडळींसाठी तशी नित्याची बाब आहे. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टीसाठी जे येत आहेत त्यात एक श्रीमंत कम्युनिस्ट स्त्री
आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">एक होतकरू लेखक आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">एक व्यावसायिक नाटकांचा लेखक आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">एका इंग्लिश
मासिकाची संपादक आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रंगभूमीवरचा एक यशस्वी नट आहे आणि इतरही लोक आहेत.
पार्टीच्या सुरूवातीपासूनच या व्यक्तिरेखा उलगडत जातात. त्यांच्या धारणा आणि
त्यांचे मुखवट्याआडचे चेहरे दिसू लागतात. त्यांच्यात संवाद होतोय</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">वाद होतोय आणि
त्यातूनही आपल्याला त्यांच्याबद्दल कळतंय. त्यांच्या गप्पांतून कलाविषयक चर्चा
होतेय आणि सामाजिक प्रश्नही पुढे येतायत. त्यांचं व्यक्तिगत दुःखही दिसतंय आणि
त्यांचे परस्परसंबंध</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">जे प्रेम</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">द्वेष</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ओढ अशा मानवी
भावनांवरच आधारलेले आहेत</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">दिसत आहेत. या सगळ्याचा एकत्रित परिणाम म्हणून की
काय पण या प्रतिभावान</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">बुद्धिमान माणसांचं एक काहीसं अगतिक रूप आपल्यासमोर
येतंय. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">या रंगलेल्या चर्चेत एक उल्लेख येतो तो अमृतचा. अमृत
(नसीरूद्दीन शहा) हा मुळात कवी</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण सध्या आदिवासी भागात सरकार आणि भांडवलशहांच्या
दडपशाहीविरुद्ध आंदोलन करतोय. त्याचा पत्रकार मित्र अविनाश (ओम पुरी) पार्टीच्या
शेवटाकडे हजर होतो आणि अमृतची बातमी आणतो. एका हल्ल्यात अमृत थोडा जखमी झाला आहे
आणि हॉस्पिटलमध्ये उपचार घेतो आहे हे उपस्थितांना समजतं. अमृतच्या एका कवितेच्या
सादरीकरणातून कला आणि जीवन हा वाद सुरू होतो. कलाकार राजकीयदृष्ट्या कमिटेड नसेल
तर त्याची कला रिलेव्हंट नाही असं मत अविनाश मांडतो. कलेची आराधना करताना एकाच
माणसामध्ये </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">माणूस</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आणि </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">कलाकार</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">अशा दोन ओळखी तयार
होतात आणि दोन वेगळ्या नैतिक बांधीलकी तयार होऊ शकतात या मुद्द्याला उत्तर देताना
अविनाश कळीचा प्रश्न पुढे आणतो - माणसातला माणूस आणि कलाकार केव्हा ना केव्हा
एकमेकांसमोर उभे ठाकतात आणि एकाच प्रश्नाचं उत्तर शोधू लागतात. अशा वेळी निर्णय
घ्यावा लागतो की तुम्हाला कलाकार म्हणून जगायचं आहे की माणूस म्हणून</span><span lang="EN-IN">?<o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">हा प्रश्न अनुत्तरित सोडून चित्रपट शेवटाकडे येतो आणि फोनवर
बातमी येते की अमृतची हत्या झालेली आहे. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टी संपते. सगळे घराकडे परत निघतात. पण कला आणि मानवी
अस्तित्वाच्या प्रयोजनाबद्दलचे अविनाशने उपस्थित केलेले प्रश्न आणि अमृतची आठवण
मात्र सगळ्यांच्या विचारपटलावर त्रासदायकरित्या पसरून राहिली आहे. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टी हा असाधारण चित्रपट आहे. महेश एलकुंचवारांनी अतिशय
मूलगामी चिंतन या कथेतून पुढे आणलं आहे. एक व्यामिश्र अशी समाजव्यवस्था आणि त्याचे
भाग असणारे आपण. आपला यातला रोल कुठला</span><span lang="EN-IN">? </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">सभोवती रण माजलेलं असताना
आपण आपल्या स्थानावरच पक्कं राहायचं की न्याय हे अंतिम तत्त्व मानून रणात उडी
घ्यायची</span><span lang="EN-IN">? </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टी बघावा कारण तो प्रश्न विचारतो. आणि अवघड प्रश्न विचारतो. आपण कुठे आहोत
आणि आपण कुठे असलं पाहिजे असे अडचणीत आणणारे हे प्रश्न आहेत. प्रस्थापित
व्यवस्थेतल्या धुरीणांचे खरे आणि सामान्य चेहरे पार्टी समोर आणतो</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण आपण स्वतःला
त्याच लोकांमध्ये बघू लागतो कारण थोड्या-बहुत फरकाने आपण सगळेच असहाय आणि
परिस्थितीनुरूप आकार घेणारे असतो. त्यामुळे पार्टीतील कुठल्याच पात्राचा राग येत
नाही</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ते पात्र एका क्षणी ढोंगी</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">सामान्य वाटलं तरी. मूलभूत प्रश्न विचारणारा </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टी</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">प्रस्थापिततेची</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">सोप्या भूमिकांची
चिकित्सा करतो</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण अगदी तटस्थपणे. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">उत्तम कलाकृती </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">डिस्टर्ब</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">करणारी असते. पार्टी
हे चांगलंच डिस्टर्बिंग प्रकरण आहे. त्यात एका मानवीय अशा आंतरिक कोलाहलाचा
आविष्कार आहे आणि दुसरीकडे या आंतरिक कोलाहलावर प्रश्नचिन्हही आहे. अमरीश पुरी</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">दीपा साही</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">शफी इनामदार</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रोहिणी हट्टंगडी</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आकाश खुराना</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">के.के. रैना आणि इतर
अनेक कसलेल्या कलाकारांची टीम पार्टीला जिवंत करते. आणि बहुधा आपल्यालाही.<span style="mso-spacerun: yes;"> </span></span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">चित्रपट किती कोटींचा धंदा करतो यावर त्याची गुणवत्ता
ठरण्याच्या काळात शांत</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गंभीर आणि आंतरिक सूर लावणाऱ्या </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पार्टी</span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">चे शोज
मल्टीप्लेक्समधून मुद्दाम व्हावेत!</span></p><p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-family: Mangal, serif;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</span></p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-56689905704657931152014-04-03T23:34:00.001-07:002021-02-07T00:49:36.503-08:00रातातुय - एका उंदराने <p style="text-align: justify;"><span lang="EN-IN"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiWfgBQKOPdq_96bQ5K5ozKkUIx7M_XIw7OhK2vt_0d56NvAMpazqdVcUkNplJTJKoTKMZRE2JG-p6eTMY-4gEY8uBV7WSuErfZo9oDYJyeTrHHOrztw0svP8Ek4Ygn-f0p87w0SFx2LHYN/s600/13rat600a.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="280" data-original-width="600" height="186" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiWfgBQKOPdq_96bQ5K5ozKkUIx7M_XIw7OhK2vt_0d56NvAMpazqdVcUkNplJTJKoTKMZRE2JG-p6eTMY-4gEY8uBV7WSuErfZo9oDYJyeTrHHOrztw0svP8Ek4Ygn-f0p87w0SFx2LHYN/w400-h186/13rat600a.jpg" width="400" /></a></div><div style="text-align: justify;">'<span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">टॉय स्टोरी</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">पासून
चित्रपटनिर्मितीची सुरूवात केलेल्या पिक्सार अॅनिमेशन स्टुडिओचा </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">फ़ाईंडिंग नीमो</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">हा चित्रपट पाहिल्यावर
पिक्सारने जे गारूड केलं ते आजतागायत कायम आहे. पिक्सारचा कुठलाही सिनेमा आला की
निमूटपणे तिकीट काढणे आणि थिएटरमध्ये जाऊन बसणे हे मी जवळजवळ व्रतासारखं पाळतो. </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">रातातुय</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: Mangal, serif;">रिलीज झाला तेव्हाही
व्रत पाळलं होतं. २००७ मध्ये वॉल्ट डिस्ने पिक्चर्सने हा सिनेमा रिलीज केला होता.</span></div><p></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">एनीवन कॅन कुक</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">हे घोषवाक्य असलेला
गुस्ताव हा पॅरिसमधला एक नामवंत शेफ. अंतोन इगो हा पॅरिसमधला एक प्रख्यात </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">फूड क्रिटिक</span><span lang="EN-IN">' - </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">अन्न समीक्षक. गुस्तावच्या घोषवाक्याशी असहमत असणारा. त्याच्या एका नकारात्मक
लेखामुळे </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गुस्ताव्ज</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">या रेस्टॉरंटचे </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रेटिंग</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">घसरते आणि त्या
धक्क्याने गुस्ताव मरण पावतो. दुसरीकडे आहे आपला कथानायक - रेमी. रेमी हा उंदीर
आपल्या टोळीबरोबर राहतोय</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण त्याचं वेड आहे स्वयंपाक. बाकीचे सगळे भाईबंद
काहीही</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">कसंही</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">कुठेही खायला उत्सुक असताना रेमीला आस आहे ती निगुतीने अन्न
शिजवून खाण्याची. रेमी अपघाताने एकदा </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गुस्ताव्ज</span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">मध्ये पोचतो आणि
तिथे त्याला दिसतो लिंग्विनी. कुमारवयातला हा गोंधळलेला पण सरळ मनाचा मुलगा या
रेस्टॉरंटमध्ये सफाईचं काम करायला रूजू झालेला आहे. त्याच्याकडून एकदा किचनमध्ये
शिजत असलेल्या सूपचं भांडं पडतं आणि सूप सांडल्यामुळे तो काहीतरी करून ते
सुधारायचा प्रयत्न करू लागतो. रेमीच्या ते लक्षात येतं आणि तो सूप </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">दुरूस्त</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">करतो. (हे सगळं
वाचताना विचित्र वाटत असेल कदाचित</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण ते चित्रपटात जरूर पाहा. कल्पनाशक्तीची झेप
म्हणजे काय आणि तिचं एकसंध</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">प्रभावी सादरीकरण कसं करायचं याचं </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रॅटाटुई</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">इतर अनेक अॅनिमेशनपटांसारखंच
उत्तम उदाहरण आहे!) लिंग्विनी सूप करतो आहे म्हणून चिडलेला स्किनर (</span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गुस्ताव्ज</span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">चा सध्याचा मालक आणि
चीफ शेफ) जेव्हा ते सूप एका अन्न समीक्षकाला</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">जी जेवायला तिथे आली आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">खूप आवडतं तेव्हा
अचंभित होतो. </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गारबेज बॉय</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">लिंग्विनी सूप करतो आहे म्हणून चिडलेला स्किनर
कॉलेटच्या (किचनमधली एकमेव स्त्री शेफ) आग्रहामुळे लिंग्विनीला काढून न टाकता
त्याला किचनमध्ये सामील करून घेतो. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">यानंतर सुरू होतो लिंग्विनी आणि रेमी यांचा </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">किचनप्रवास</span><span lang="EN-IN">'. </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">तो कसा होतो</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">शेवटी अंतोन इगो एका उंदराने केलेल्या </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रॅटाटुई</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">या फ्रेंच डिशमुळे
अवाक होऊन </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">एनीवन कॅन कुक</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">मान्य कसं करतो हे प्रत्यक्ष
बघण्यातच मजा आहे. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">द आयर्न जायंट</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आणि </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">इन्क्रेडीबल्स</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">या चित्रपटांचा
दिग्दर्शक ब्रॅड बर्ड याचा हा तिसरा चित्रपट. रातातुयबद्दल सांगावं असं पुष्कळ
काही असलं तरी त्यातला हायलाईट म्हणता येईल अशी एक गोष्ट</span><span lang="EN-IN">,
</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">जी चित्रपटाचं सारच
आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ती म्हणजे अंतोन इगोचं चित्रपटाच्या अखेरचं कला</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">कलाकार आणि समीक्षक यांच्याविषयीचं
स्वगत. आपण कल्पनाही करू शकत नव्हतो अशा एका जिवाकडून आपल्या आईच्या हातच्या </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रातातुय</span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ची आठवण करून देणारं
रातातुय</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: MR; mso-hansi-font-family: Calibri;"> </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">खायला मिळाल्यावर इगो
समीक्षक म्हणून आपल्या ताठर भूमिकेवर पुनर्विचार करतो. नवीन काहीतरी करण्याची
ऊर्मी असलेला कलाकार</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आपल्या निर्मितीतून बोलणारा कलाकार आणि कसलीही
रिस्क न घेता फक्त कलाकृतींची चिरफाड करणारा समीक्षक यात अखेरीस निर्मितीक्षम
कलाकारच महत्त्वाचा ठरतो हे इगो मान्य करतो. </span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">मुळात कलानिर्मिती ही कशातही आणि मुख्य म्हणजे </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">कोणा एकात</span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">बांधून ठेवता येत
नाही. निर्मिती एकीकडे सुरू असते</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">तिची ओढ असलेले जातिवंत निर्माते त्यात रमलेले
असतात</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">धडपडत असतात आणि ती अस्सल आहे की टाकाऊ</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">तिचे दृश्य-अदृश्य परिणाम
याची चर्चा दुसरीकडे सुरू असते. समीक्षेचं एक महत्त्व नक्कीच आहे</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण मुद्दा हा की
समीक्षा कलानिर्मितीवर भारी पडतेय का</span><span lang="EN-IN">? </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आणि तसं होत असेल तर तिथे चिंतेला
जागा आहे!</span><span lang="EN-IN"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रंग</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">स्वाद</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">गंध याची ओढ लागलेल्या एका
उंदराची स्वयंपाक करण्याची </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">प्रोसेस</span><span lang="EN-IN">', </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">त्याच्या सगळ्या मोहक
हालचाली</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">त्याने आणि लिंग्विनीने मिळून केलेला स्वयंपाक हे पाहत असताना किंवा पिक्सार</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">डिस्ने</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ड्रीमवर्क्स यांचे
कुठलेही चित्रपट पाहत असताना जाणवतं की प्रत्यक्षात हे काहीच शक्य नाही हे
आपल्याला कळतंय</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">पण चित्रपटाचे कर्ते या कल्पित दुनियेत नेऊन जे दाखवत आहेत
ते आवडतंय</span><span lang="EN-IN">, </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">ते भन्नाट आहे आणि ते आपल्याला वेगळ्या सजीवाच्या
स्थानावरून माणसाला विचारात पाडणारं भाष्य करत आहेत. त्यामुळे </span><span lang="EN-IN">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">रातातुय </span><span lang="EN-IN">' </span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">किंवा इतर चित्रपट
बघत असताना मला अल्बर्ट आईन्स्टाईनचं एक प्रसिद्ध विधान सारखं आठवतं – </span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;">‘</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">इमॅजिनेशन इज इंटेलिजंस हॅविंग फन!</span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;">’</span><span lang="EN-IN" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;"> </span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;"><o:p></o:p></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;">…</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">आणि या </span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">फन</span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;">'</span><span lang="HI" style="font-family: "Mangal",serif; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-bidi-language: HI; mso-hansi-font-family: Calibri;">मधून अवचित जे गवसत आलं आहे त्याने मी कायमच भारून जात आलो आहे! कारण ते
कधीकधी वस्तुनिष्ठ विचार करूनही गवसत नाही!<span style="mso-spacerun: yes;">
</span></span><span lang="EN-IN" style="mso-bidi-language: HI;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-family: Mangal, serif;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</span></p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-65570996535084046132014-02-20T22:14:00.002-08:002021-02-06T22:33:30.224-08:00'दृष्टी' देणारा 'शौर्य'<p style="text-align: justify;"><br />समर खान या दिग्दर्शकाचा 'शौर्य' हा चित्रपट बघण्याआधी मी त्याचा 'कुछ मीठा हो जाए' हा एक हलकाफुलका चित्रपट पाहिला होता. 'शौर्य' हा त्याचा दुसरा चित्रपट २००८ मध्ये प्रदर्शित झाला. हा चित्रपट 'अ फ्यू गुड मेन' या गाजलेल्या अमेरिकन चित्रपटावर आधारित आहे असं कळलं होतं. मी तोपर्यंत 'अ फ्यू गुड मेन' पाहिला नव्हता. पण 'शौर्य' पाहिला गेला. आणि तो अतिशय आवडला! कोर्ट मार्शलची एक केस, त्याच्याशी संबंधित नौदलातील एक मोठा अधिकारी आणि त्याला अखेरीस अटक असं 'अ फ्यू गुड मेन'चं साधारण सूत्र होतं. 'शौर्य'मध्ये हा धागा कायम आहे. फक्त कथा मात्र भारतीय लष्करात घडणारी आहे. </p><p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjcbwXHJytMEcXh6jLuB70UBPrGGwI059OypFg2IJECJ0kkxfSinTixE0mnPpRB9i6vEbuIVke-Fuk0CaksCdTd_NBVNnif0zmDEzfthHYjNwYtORu5DANcCBh5Ut0Ga-Vrbn8_yFXEbMJk/s300/images.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; display: inline !important; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="168" data-original-width="300" height="224" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjcbwXHJytMEcXh6jLuB70UBPrGGwI059OypFg2IJECJ0kkxfSinTixE0mnPpRB9i6vEbuIVke-Fuk0CaksCdTd_NBVNnif0zmDEzfthHYjNwYtORu5DANcCBh5Ut0Ga-Vrbn8_yFXEbMJk/w400-h224/images.jpg" width="400" /></a>चित्रपट सुरू होतो तो सिद्धांत (राहुल बोस) आणि आकाश (जावेद जाफरी) या आर्मीत वकील असणाऱ्या दोन मित्रांपासून. सिद्धांतचे वडील सीमेवर लढताना मारले गेले आहेत. वडिलांच्या आठवणीने कमालीचा अस्वस्थ होणाऱ्या सिद्धांतचं एक रूप 'हॅप्पी गो लकी' असं आहे. तो एकूणच आयुष्याच्या आणि करिअरच्या बाबतीत फारसा गंभीर नाही. आकाश मात्र गंभीर प्रकृतीचा आहे. दोघांची मैत्री अभेद्य आहे. काश्मीरमध्ये कॅप्टन जावेद (दीपक डोबरियाल) आपल्या कमांडिंग ऑफिसरला गोळी घालून मारतो म्हणून त्याच्यावर खटला सुरू होतो तेव्हा त्यात डिफेन्स काउन्सेल म्हणून सिद्धांतला त्या केसवर आणण्यासाठी आकाश प्रयत्न करतो. तो स्वतः सिद्धांतच्या विरुद्ध केस लढणार आहे. कॅप्टन जावेद अटक झाल्यापासून एक अक्षरही बोलत नाहीये, त्याला गोळी चालवताना त्याच्या सहकारी जवानांनी पाहिलं आहे, त्यामुळे ही अगदी 'ओपन अँड शट' अशी केस आहे, सिद्धांतला फारसं काही करायला लागणार नाही याची आकाशला खात्री आहे. आपल्या आळशी मित्राला एक सोपी केस मिळवून देणे इतकाच आकाशचा उद्देश आहे.</p><p style="text-align: justify;">केस सुरू होते आणि मग मात्र सिद्धांत त्यात गुंतत जातो. काहीही न बोलणाऱ्या कॅप्टन जावेदकडे खरं तर बोलण्यासारखं खूप काही आहे याचा सिद्धांतला हळूहळू उलगडा होऊ लागतो आणि तो केसच्या मुळाशी जायचा आटापिटा करू लागतो. यात त्याच्याबरोबर आहे काव्या शास्त्री (मिनिषा लांबा) - एक पत्रकार. मेजर राठोड हा कॅप्टन जावेदचा कमांडिंग ऑफिसर स्वभावाने कसा होता, त्याला गोळी घालावी असं जावेदला का वाटलं याचा शोध घेताना सिद्धांत पोचतो ब्रिगेडियर रूद्रप्रताप सिंग (के के मेनन) पर्यंत. ब्रिगेडियर प्रताप हा नावासारखाच भारदस्त माणूस. बुद्धिमान, अहंकारी, स्वतःच्या सैन्यात असण्याचा अभिमान असलेला आणि जगण्यातील उच्च अभिरूची जोपासणारा - अभिजनवादी विचारांचा पक्का पुरस्कर्ता! ब्रिगेडियर प्रताप आणि मेजर राठोड यांच्यात काहीतरी नातं आहे आणि या दोघांचीही हिंदुत्वाबाबतची वैचारिक धारणा सारखी आहे हे सिद्धांतला उमगतं आणि निर्दोष मुस्लिमांना एका सर्च ऑपरेशनच्या दरम्यान बिनदिक्कतपणे मारून टाकणाऱ्या मेजर राठोडला जावेदने नाईलाजाने गोळी घातली हे सत्य अखेरीस समोर येतं. राठोडचा पाठीराखा असलेल्या प्रतापला अटक करण्यात येते आणि जावेद निर्दोष सुटतो. </p><p style="text-align: justify;">अतिशय बांधीव पटकथा, ताकदीचे संवाद आणि कमाल अभिनय ही 'शौर्य'ची तीन बलस्थाने आहेत. चित्रपट प्रभावी असला तरी हिंदू-मुस्लिम मुद्द्याचं या चित्रपटात सुलभीकरण केलं गेलं आहे असं काही समीक्षकांचं मत होतं. मी स्वतः चित्रपटातील कथेकडे फक्त हिंदू-मुस्लिम संदर्भातच न बघता थोड्या अधिक व्यापकपणे बघतो. आपल्या बायकोवर आणि मुलीवर घरातील मुस्लिम नोकराने एके दिवशी बलात्कार केला आणि त्यांचा खून केला म्हणून सर्व मुस्लिमांवर पेटून उठलेला प्रताप सिद्धांतच्या प्रश्नांना कोर्टात तीक्ष्ण उत्तरे देतो तेव्हा एका मोठ्या जबाबदार अधिकाऱ्याच्या मनातील द्वेषाचा, त्याच्या आततायी वागण्याचा राग येतोच पण दुसरीकडे त्याचं व्यक्तिगत दुःखही आपण अमान्य करत नाही. आणि इथेच हा चित्रपट आपल्याला काही 'मूलभूत' सांगू पाहतो. </p><p style="text-align: justify;">हे 'मूलभूत' काय? तर ते हे की माणसाच्या दुःखाशी कुणाचंच वैर नाही. माणसाला दुःख आहे, समाजजीवनात शेकडो प्रश्न आहेत आणि हे नाहीसं कसं करायचं हा सगळ्यावर कडी करणारा महाप्रश्न आहे! तेव्हा या सगळ्याबद्दल सहानुभूती असली तरी माणूस म्हणून आपली धारणा काय? आपण सूडाच्या भावनेत जगत सुखी राहू शकू का? आपण आपल्या दुःखाचं विश्लेषण कसं करतो? याची उत्तरं शोधणं आपल्याला भाग आहे. सिद्धांत प्रतापला प्रश्न विचारतो की सगळ्या मुस्लिमांना नाहीसं करणं हे जर तुझं उत्तर असेल तर मग ज्याने मार्टिन ल्यूथर किंगला मारलं किंवा ज्याने गांधीजींना मारलं त्याच्या धर्माच्या सगळ्या माणसांना मारून टाकायचं का? तेव्हा प्रश्न हा की आपण आपल्याला व्यक्तिगत दुःख देणाऱ्या माणसाकडे माणूस म्हणून बघतो की लेबलं लावून बघतो ?</p><p style="text-align: justify;">धर्माला राष्ट्रवादाचा आधार करण्याचे प्रयत्न होत असताना सम्यक दृष्टी, समता, न्याय आणि स्वातंत्र्य हेच कुठल्याची देशाच्या राष्ट्रीयतेचे आधारस्तंभ असायला हवेत हे पुन्हा पुन्हा सांगण्याची आज गरज आहे. या पार्श्वभूमीवर 'शौर्य'सारखा चित्रपट एक मोठीच दृष्टी देऊन जातो! </p><p style="text-align: justify;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</p>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-67342834325726099662014-01-16T19:46:00.025-08:002021-02-06T22:13:55.972-08:00जुनी न होणारी दोन गणपतरावांची कथा!<p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhOSbewx3EirQYoCz_achSoNtxXkJaz31AMhhn64y3qSYQE6R1vfHEl9riTLgVYcBBAVzWDa-SNmoUVz-k6_T6DjMdjaz_LkljpJTYSuFrBzCbq24HwCZuAOJhMiblZqE1UIZak1nKyNLl3/s1500/89299.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1075" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhOSbewx3EirQYoCz_achSoNtxXkJaz31AMhhn64y3qSYQE6R1vfHEl9riTLgVYcBBAVzWDa-SNmoUVz-k6_T6DjMdjaz_LkljpJTYSuFrBzCbq24HwCZuAOJhMiblZqE1UIZak1nKyNLl3/w286-h400/89299.jpg" width="286" /></a>कॉलेजमधलं एखादं लेक्चर बंक करून, त्याबद्दल अपराधीभाव बाळगत, सिनेमा बघायचं जे वय असतं त्या वयात मी 'कथा दोन गणपतरावांची' हा चित्रपट बघितला होता. मात्र हा चित्रपट लेक्चर बंक करून पाहिला नव्हता, तर पुण्यातल्या 'नॅशनल फिल्म अर्काइव्हज'मध्ये रीतसर बघितला होता. हा चित्रपट तेव्हा तर मला आवडला होताच, पण दहा-पंधरा वर्षांनी जेव्हा तो परत पाहिला तेव्हा तर तो अधिकच आवडू लागला. कारण माणसाचे मनोव्यापार आणि त्यातून घडणारे-बिघडणारे मानवी संबंध याचा प्रत्यक्षातला अनुभवही थोडा अधिक परिपक्व झाला होता.</p><p style="text-align: justify;">अरुण खोपकर हे कलाक्षेत्रातलं भारदस्त नाव. 'कथा दोन गणपतरावांची' हा त्यांनी दिग्दर्शित केलेला चित्रपट म्हणजे 'स्टोरीटेलिंग'चा वस्तुपाठ तर आहेच, पण 'स्टोरी ट्रीटमेंट'चा आणि अभिनयाचादेखील वस्तुपाठ आहे. निकोलाय गोगोलच्या 'इव्हान निकिफोरोविचबरोबर इव्हान इव्हानोव्हीच'कसा भांडला याची कथा' यावर आधारित हा चित्रपट. अक्कडगाव या काल्पनिक गावात घडणारी ही कथा. गणपतराव मोरे पाटील (मोहन आगाशे) आणि गणपतराव तुरे पाटील (दिलीप प्रभावळकर) या दोन जिवलग मित्रांची ही गोष्ट. सोबतीला गावातली इतर नमुनेदार माणसं आहेतच, पण कथेचे नायक हे दोघे. आणि कथेचा विषय म्हणजे त्यांची अतूट मैत्री आणि या मैत्रीला गेलेला तडा. </p><p style="text-align: justify;">पाश्चात्त्य राहणीमानाचा प्रभाव असणारे तुरे पाटील आणि संपूर्ण देशी मोरे पाटील हे दोघे लहानपणापासूनचे मित्र. दोघांनीही लग्न केलेलं नाही. तुरे पाटील शिडशिडीत बांध्याचे, नीटनेटके, शिस्तीला महत्त्व देणारे, काहीसे धूर्त आणि चलाख. मोरे पाटील म्हणजे अगदी अघळपघळ गडी. साधे सरळ आणि आळशी. पण दोघांमधली मैत्री मात्र विशेषच. गावाच्या चर्चेचा विषय असणारी. आई-वडील आपल्या मुलांना उदाहरण देतात अशी मैत्री. एकदा तुरे पाटील मोरे पाटलांच्या घरातली एक जुनी तलवार बघतात आणि तिच्या मोहात पडतात. मोरे पाटलांची ती 'खानदानी' तलवार. तुरे पाटलांनी 'नाहीतरी तुझ्या घरी ती ट्रंकेतच पडून आहे, त्यापेक्षा मला दे, मी काळजी घेईन' असं आर्जव करूनही मोरे पाटील काही बधत नाहीत. त्यात त्यांना चिथवायला मदत होते ती आत्याबाईंची. (उत्तरा बावकरांनी साकारलेली ही व्यक्तिरेखा केवळ लाजवाब!) तुरे पाटील तलवारीच्या मोबदल्यात काही देऊन 'मैत्री नाही तर नाही, व्यवहारच करू' असाही प्रयत्न करून बघतात. पण यश येत नाही. वितुष्ट मात्र येतं. आणि ते चांगलंच गंभीर रूप घेतं. </p><p style="text-align: justify;">आता दोन्ही पाटील एकमेकांना भेटणं तर सोडाच, एकमेकांकडे पाहायलाही तयार नसतात. मैत्रभाव संपतो आणि अस्सल मानवी द्वेषभाव डोकं वर काढतो. मग एकमेकांवर कुरघोडीचे प्रयत्न सुरू होतात. एका टप्प्यावर दोघांची दिलजमाई होतेही, पण ती क्षणापुरतीच. आधीचं उसवलेलं काही शिवून निघत नाही आणि दोघे दोस्त कोर्टाच्या चकरा मारू लागतात. मैत्रीचा एक निखळ अध्याय संपतो. </p><p style="text-align: justify;">चित्रपटाबाबत पुष्कळ बोलण्यासारखं असलं तरी दोन गोष्टी खास सांगायच्या आहेत. एक म्हणजे मोहन आगाशे आणि दिलीप प्रभावळकर काय ताकदीचे अभिनेते आहेत हे पहायचं असेल किंवा अगदी 'अभिनय म्हणजे काय?' हे शिकायचं असेल तरी हा चित्रपट बघावा. पु. ल. देशपांडे दिलीप प्रभावळकरांबाबत 'असा आर्टिस्ट तिकडे हॉलिवूडमध्ये असता तर त्याने रान पेटवलं असतं' असं एकदा म्हणाले होते. त्याची खात्रीच पटते! मोहन आगाशे ही काय चीज आहे हेही वेगळं सांगायची गरज नाही. 'बेगम बर्वे' आणि 'घाशीराम कोतवाल'मधून प्रेक्षकांची विकेट घेणारे आगाशे इथेही अभिनयाचा जो मानदंड समोर ठेवतात त्याला तोड नाही. या दोघा कसलेल्या अभिनेत्यांची जुगलबंदी या चित्रपटाला अफाट उंचीवर नेऊन ठेवते. </p><p style="text-align: justify;">दुसरं म्हणजे एखाद्या वस्तूची अभिलाषा आपल्याला काय काय गमवायला लावते याचा प्रत्यय हा चित्रपट देतो. एका वस्तूसाठी तुरे पाटील हट्ट धरतात, तो ताणतात आणि पुढे मग हा हट्ट मैत्रीच्याही डोक्यावर बसतो! आता ती तलवार मोरे पाटलांच्याही उपयोगाला येत नव्हती हे खरं, पण ती अगदी 'जीवनावश्यक' गोष्टसुद्धा नव्हतीच. अशावेळी अभिलाषा सोडायची की मैत्री? वस्तूच्या लालसेपायी माणसात विकार प्रवेश करतो आणि बघता बघता त्याच्या नियंत्रणाबाहेर जात त्याच्याही नकळत तो त्या माणसावर कसा राज्य गाजवू लागतो हे या चित्रपटात दिसतं. एखाद्या क्षुल्लक गोष्टीमार्फत सूक्ष्मपणे माणसात हा कली कसा शिरतो आणि हसत्या खेळत्या नात्याची कशी धूळधाण करतो हे बघणं चकित करतं, उदास करतं आणि महत्त्वाचं म्हणजे काही कानपिचक्याही देऊन जातं. </p><p style="text-align: justify;">दोन गणपतरावांची ही गोष्ट मी कधीही बघू शकतो. मोहन आगाशे, दिलीप प्रभावळकर आणि इतरही सगळ्यांच्या अभिनयासाठी, शांता गोखले यांच्या बांधीव पटकथेसाठी, सतीश आळेकरांच्या संवादासाठी आणि अरुण खोपकरांचा कॅमेऱ्यामागचा डोळा आणि दिग्दर्शकीय दृष्टी जे 'दर्शन' घडवते त्यासाठी! </p><div style="text-align: justify;">(दिव्य मराठी, मधुरिमा)</div>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-85903204535718032802013-01-13T01:29:00.000-08:002024-01-13T01:43:36.179-08:00The Maoist Entertainment<h2 style="text-align: justify;"><p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;">Being
weird is not Vishal Bhardwaj’s thing. I guess he traveled a bit on that track
while making Saat Khoon Maaf, which was a disappointment even if not a complete
disaster. Machis, Maqbool, Omkara and Kaminey were masterpieces in their own
right, out of which Maqbool remains close to my jittering soul, Kaminey keeps
my soul on the edge and Omkara remains close to my threatened belief. But with
Matru ki Bijali ka Mandola you get to see a really different Vishal Bhardwaj.
Unfortunately, the difference is not enriching.<o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; font-weight: normal; text-align: center;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiskYgcHFfrbId2natUFFou2wcJVsZWFK996DjyL1WofjRZKZZ-E51OicIBvtF3Q3wxvixHykHEZhaWXeWOYi8JZyl5p7VyBn__7bxFvtbC7iWb7zZ9dsiG05BI22Nsho7pVrlXvjZjd0_ebmoJ4J1_3QDmZUIbZabRp4LSuDefez_H-oktz_HMtYvDXN9_/s1311/matru-ki-bijlee-ka-mandola-1.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="930" data-original-width="1311" height="227" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiskYgcHFfrbId2natUFFou2wcJVsZWFK996DjyL1WofjRZKZZ-E51OicIBvtF3Q3wxvixHykHEZhaWXeWOYi8JZyl5p7VyBn__7bxFvtbC7iWb7zZ9dsiG05BI22Nsho7pVrlXvjZjd0_ebmoJ4J1_3QDmZUIbZabRp4LSuDefez_H-oktz_HMtYvDXN9_/s320/matru-ki-bijlee-ka-mandola-1.jpg" width="320" /></a></span></div><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: medium; font-weight: normal;">A
few things in Matru ki Bijli ka Mandola are spot on. For instance, the scene
where a saffron clad man is chanting rhymes and a bunch of boys (saffron clad)
are following him and making the exact same hand movements as he is making while
offering samidha in the homakund. You can’t miss ‘the making of
fundamentalists’ in this scene. There is a group of Zulu people that helps
farmers’ struggle in Mandola village. The African connection in farmers’
struggle is suggestive. And then there is the last scene where a drunken bride
makes a complete mockery of wedding. <o:p></o:p></span></span><p></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;">With
some impact to its credit, Matru ki Bijli ka Mandola fails to deliver mainly
because ‘Mao’ is a quick action hero here and spends more time drawing
caricatures of the imperialists than cutting closer to the aching nerve. While
the second half is little more engaging, first half does not make a substantial
contribution to the political statement that the movie wishes to make and
revolves around the drunken rides of Matru (Imran Khan) and Mandola (Pankaj
Kapur). The fact that Mandola is a tyrant when he is sober and a revolutionary
when he is drunk is perplexing and even if it has to be accepted as a part of
creative liberty, it is not an easy thing to do. <o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;">Hukum
Singh Matru, Mandola’s Man Friday, who has been assigned a job to keep Mandola
away from liquor, turns out to be ‘Mao’ (he is a JNU alumnus) who unites the
farmers against the proposed land acquisition for an SEZ. The scheming minister
(Shabana Azmi) and her ‘pure-evil-but-lacks-brain’ son Badal (Arya Babbar) are
after getting Bijali (Anushka Sharma), Mandola’s daughter, married to Badal so
that funds can flow freely.<o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;">While
it touches an important subject, the movie does not give a linear understanding
of the development myth or the state’s logic behind SEZ. The subject was
handled with requisite attention in last year’s ‘Shanghai’. MKBKM tries to
bring in too much symbols and entertainment and in the process loses its focus.
The people’s movement remains like the ‘gulabi bhains’ syndrome that Mandola
develops. It comes and goes. It does not get an explanation.<o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial; font-size: medium;">Pankaj
Kapur is brilliant as usual and he brings out Mandola with charm and passion.
While Shabana Azmi, Imran Khan and Anushka Sharma have their moments, it is
Arya Babbar who is a surprise packet of the film. <o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="text-align: justify;"><span style="font-weight: normal;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: medium;">More
than anything, such films need to be viewed for the accuracy of bringing an
issue to the surface and painting the inner conflicts. The best example so far
is Hazaro Khwahishen Aisi which has made a massive contribution to Indian
cinema and Indian political cinema. This film remains a challenge for the
filmmakers who want to go deeper and grab the pulse of social-economic
upheaval. MKBKM takes the right subject but somehow does not make you sit up
and take notice because of its feisty mood. While Hazaro Khwahishen Aisi is a
real profound experience, MKBKM is like a holiday that tries hard to be
profound.</span><span style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></p><br /></h2>Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-25086170930780067942009-06-28T09:53:00.000-07:002020-04-30T09:50:23.136-07:00Gulaal : A heady mix!<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Political ambition at the cost of human aspiration. Forced acceptance in the wake of critical denial. Changing face of good to evil. Revolution, anyone?</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Gulal is a stroke that makes you straighten up in your seats for want of more. (If at all there is anything missing in the movie is this want of more. But let me come to that later. To begin with, I am thrilled.)</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">I am truly thrilled. Gulal is a high voltage political drama cutting through number of pawns in the big game. It is gritty, raw in its commentary on political inferno and absolutely brilliant in its writing. Piyush Mishra does a wonderful job as co-dialogue writer, song writer and musician. Take the lyrics and soundtrack out from Gulal and it would lose half of its impact.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<div style="height: 0px;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgHQUX07adcurqjFVm61YHTtP9GiF7UK7g6Y6LnqAxVcTySHkZa9rvCgc_qn9co4yF7MAWiqreYmRuTJFj7hb-fdfbKU2td-D1rtZOFjgKW4ZF5L4dLpS6dvl2h1ch9la7iNKJLMRNouojJ/s1600/Gulal.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: inherit;"><img border="0" data-original-height="789" data-original-width="550" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgHQUX07adcurqjFVm61YHTtP9GiF7UK7g6Y6LnqAxVcTySHkZa9rvCgc_qn9co4yF7MAWiqreYmRuTJFj7hb-fdfbKU2td-D1rtZOFjgKW4ZF5L4dLpS6dvl2h1ch9la7iNKJLMRNouojJ/s320/Gulal.jpg" width="223" /></span></a><span style="font-family: inherit;">x</span></div>
<br />
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">The movie starts with Dilip Kumar Singh (Raj Singh Chaudhary), a law student coming to a college in Rajpur. Dilip puts up with Rananjay Singh (Abhimanyu Singh), who actually belongs to royal family of Rajasthan, but hates his father and lives on his own terms. Then there is Dukey Bana (Kay Kay Menon), trying to build an independent Rajput Empire with the help of erstwhile Maharajas who are unhappy with the government and particularly, with democracy. Dukey Bana is influential in college elections and uses it as a platform for his political aspirations. His illegitimate brother, Karan (Aditya Srivastava) has his own grudges against his father who has not given him his name. Karan also carries a hidden political agenda. Dukey Bana makes Rananjay fight the general secretary election. The proceedings take an ugly turn and Rananjay is murdered. Dukey Bana forces Dilip to contest. Dilip wins and enters Kiran (Ayesha Mohan), Karan’s sister, who eventually takes control of Dilip and towards the climax, eliminating everybody, helps her brother achieve his goal.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">So, there are men who have an agenda, there is a man who had an agenda, there is a young man who does not know what agenda is and there is a femme fatale. Political aspirations are on the burner, with links rooted in the past and eyes set on reviving the past.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">As I said, the entire experience is thrilling with speedy developments, knock out dialogues, music and terrific performances. There is an ensemble cast and everyone is just perfect. Kay Kay Menon again delivers a towering performance. Raj Singh Chaudhary plays the meek Dilip convincingly. Abhimanyu Singh is impressive. Deepak Dobariyal (plays Bhati, Dukey Bana’s right hand) is excellent. Piyush Mishra, (plays Prithvi, Dukey Bana’s England returned eccentric elder brother, whose ideas and dreams are shattered and he now enjoys being a poet who slaps the system with his amazing political satires) needs a special mention. After a long time (after Dil Se and Maqbool), he is in action and he is just unbeatable. One more special mention is to be given to Bhanvar Singh, the cook (Mukesh Bhatt) for his short but memorable act. There are two more characters – Anuja (Jesse Randhawa), who is a professor and is a victim of physical abuse. Madhuri (Mahie Gill) is Dukey Bana’s mistress. Out of these two, Anuja’s track gets completely lost as the drama unfolds. Madhuri, played well by Mahie Gill, does not have to do much except for a couple of song sequences. </span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit;">Anurag Kashyap again applies his craft over the medium and delivers an engaging drama. Having soaked in its violent splashes, once you sit back and think, you essentially would realise that it was a really a ‘drama’. In fact, a high voltage drama that makes you surrender to its spell, but later you discover that a few parts of the circuit were actually loose. You would have some obvious questions about sudden rise of Kiran, her influence over the men (without an influential figure!), Dilip’s sudden make over and his ability to defy Dukey Bana, portrayal of college as so powerful a platform for politics that you wonder if there is any governing body in the college or the students are actually supposed to be ‘Bhaais’ in the making as a part of their curriculum.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Gulal goes little astray in the second half. Progressions seem so sudden that you are actually not fully convinced with them. Just that cinematic presentation is so damn good that you tend to ignore them.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">So, want of more exists. But as an explosive drama, Gulal works well. Do watch it. Watch it for Piyush Mishra and his words. Watch it for the performances. Watch it for its sleek composition. Gulal does not make any political statement neither it can be considered as a riveting, out and out political movie, because the focus is more on dramatic rendition than on the ideological debate. However, it is fiery enough to make your emotions sizzle. Go, get your dose!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="height: 0px; text-align: left;">
<span style="font-family: inherit;">x</span></div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-45286579593195216602009-06-28T09:52:00.001-07:002020-04-30T09:17:10.030-07:00Dev D : As dark as it gets<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">So, is it about love? Is it about intimacy? Is it about passionate self proclamation? Is it about pure, unadulterated lust? Is it about ‘halaat ki majboori’?</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Forget ‘The’ Devdas that has been written and portrayed so far by different filmmakers. Anurag Kashyap’s Dev D is just about one’s self. His Devdas is alienated from the rest of the world with an unprecedented amount of indignity, his Paro is jaw droopingly passionate, articulate, vivacious and at the best of her sexual self. His Chandramukhi is demure, bitten by the societal apathy and self assuredly free.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj7tk_3fpA9iPVq4m3nqhyphenhyphen8MkO_OSPGVpLPP4ma_vLJnJVV6HxE5WtBdz5bvGhcOCYssZXn98LpZsMd0jdBAhWc_9-wes_bOSiuji-VT1g0sUgGNw5D5GhAQ42H6WgRyl6UFzuMfczjisnU/s1600/dev+d.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1440" data-original-width="997" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj7tk_3fpA9iPVq4m3nqhyphenhyphen8MkO_OSPGVpLPP4ma_vLJnJVV6HxE5WtBdz5bvGhcOCYssZXn98LpZsMd0jdBAhWc_9-wes_bOSiuji-VT1g0sUgGNw5D5GhAQ42H6WgRyl6UFzuMfczjisnU/s320/dev+d.jpg" width="221" /></a></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: arial;">Dev D boils with the living bodies of these three people with the soul that they have almost lost. A word of advice for Devdas, the tragic hero lovers – do not expect a heart warning, ‘I have lost my Paro and now is the time to gulp the sorrow’ kind of picture. The idea remains as is, but the rendition is way different. It is much more of – let me say this – itching Paro and Devdas for whom dil ka milan has taken place long back and now it is time to do some serious stuff which you can do only while lying in the bed (does not matter where the bed is, because Dev D’s Paro goes to the extent of arranging one in Ganne ka khet!)</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">So, Dev D is your brutal self. Self destructive? Yes. For Dev (Abhay Deol), it is self destructive by all means. Doubting Paro’s (Mahie Gill) virginity, he leaves her and then repents. Accompanied by bottle and beauty (Chanda - Kalki Koechlin) he starts an inward journey and finally lands in the prison following accidental killing of a few people. The movie is shot superbly with all the technical finesse, the scene of accident being one of such instances.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Mahie Gill is great to watch. She is super possessive about Dev and turns equally destructive when Dev insults her. The chemistry between them before break-up and then watching her ego superseding her love makes an engaging story. Mahie Gill does full justice to the character that has been conceived. She places everything at the right place – let it be her love for Dev, her lust, her anger or her practicality. She is actually a ‘good mix’!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Abhay Deol is first rate. But he actually does not have much to do. He is of course not made to cry loudly in Paro’s yaad nor he has to deliver yawn full of dialogues about dard-e-dil. He is mostly shameless and edgy looking man demanding booze and babe. He is not a bad guy but what to do when bad is so attractive? Only his relation with Chanda, his nascent love for her gives him a softer shade. What is remarkable about Dev D is Dev finally goes to Chanda and says that he does not love Paro. His admittance actually does not elevate his character (in fact, for some, it may add to his disgrace), but it creates an intrigue for the viewer and makes him wonder as to what does he mean by that? It may easily be called as ‘one more sin’ by a drunkard, but it also points at love – past, present and future. It is much of a present ‘tensed’ statement. You know that this guy is hopeless, but you feel that he might be somewhere around your own self!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">I have only one problem and that is with Chanda. I have always liked this character for its sheer attitude, but Kalki Koechlin, may be because of her phirangi looks, does not find a place in your heart. She has a story to share but again her appearance is a disconnect. I understand that from the perspective of the entire plot, she is shown as the one from a non Indian family, but still the need is not clearly understood. Professionally managed sex trade (in which she gets engaged) with its innovative ways might be one of the reasons.</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">And then there is ‘the’ music. Amit Trivedi rock once again after Aamir. While the lyrics, (especially ‘Emosanal Atyaachar’ being the team’s creative best) are wonderful, Amit Trivedi’s captivating compositions make up to every mood of the situation. After so many years, with brilliantly written and composed Emosanal Atyaachar, I have heard whistles in the theatre and that too in a multiplex!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Dev D is an irresistible latest addition to new age Hindi cinema which is in the league of Aamir or Oye Lucky Lucky Oye. A bindaas take by Anurag Kashyap with that ruthless ‘wow’ embedded in it. Looks like we have found Quentin Tarantino!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br /></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">Do watch Dev D. The emosanal atyaachar is worth the money you would pay for the ticket. There is pleasure in the pain!</span></span><span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
<o:p></o:p></div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-60632585007539010392009-06-28T09:45:00.000-07:002020-04-30T10:17:14.686-07:00Aamir : When cinema speaks for itself!<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;">Silence speaks volumes. However clichéd it may sound, at times you do experience it. Today, when I came out of the theater after watching Aamir, I experienced it. There was a silence with me - unbearable, unthinkable, unwanted too because I could notice that it was disconnecting me with the world around me. And all this was because I actually wanted to talk about Aamir.<span style="mso-spacerun: yes;"> </span><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p>This movie, ladies and gentlemen, is indescribable. I really am searching for words. Terrific. Master craft. Wonder of cinema (and a marvel of music. Aamir has the kind of<span style="mso-spacerun: yes;"> </span>background score that clinches you, sucks you in its groove and haunts you till the end scroll.) </o:p>Here is what we can doubtlessly call work of art. Aamir is a low budget film, the interval happens in 40 mins., film ends in an hour after that and these 100 odd minutes pack up the best that movie making can offer.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjg25SVfVKoDvAe-e8a4KTK2NFBP4DzpSModq439LCGxiyFUQWCOBm9DBAGSxM7SQhp_qlAKZKiTtYzYKXeqwuvZvjB3vvaR939EzvUhRYqLBniq7MQxTBBQ9jee-4IfkjeUCyRWv8ZTQyY/s1600/Aamir.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1038" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjg25SVfVKoDvAe-e8a4KTK2NFBP4DzpSModq439LCGxiyFUQWCOBm9DBAGSxM7SQhp_qlAKZKiTtYzYKXeqwuvZvjB3vvaR939EzvUhRYqLBniq7MQxTBBQ9jee-4IfkjeUCyRWv8ZTQyY/s320/Aamir.jpg" width="221" /></a></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;">I might sound repetitive and you may complain that I have still not got down to the content of the movie, allow me to say this - this is how you make a movie! This is how you build the characters, this is how you operate the camera, this is how an actor (Rajeev Khandelwal, welcome sir and take the seat - actor's i.e., please don't start working on six packs!) make you feel the pain, this is how cameraman 'shows' the story, this is how director controls every inch of the reel and this is how you offer an experience to the viewers and not just make them munch the popcorn by reducing film making to a two hrs dose of action and sleaze.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p><br /></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p>It has been long since Johny Gaddar gave us the best of the shots. Aamir, I must say, lands in the league of extraordinary film making with enviable confidence.<span style="mso-spacerun: yes;"> </span></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p><br /></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;">There is no way I am going to tell you anything about the story. In one line, it is one man's unsought, frightful journey in the bylanes of Mumbai following his arrival at Mumbai international airport where a death trap is waiting for him. And this is a kind of Mumbai, that is never seen before. I dare say that this Mumbai is worth watching even for the substantive filmmakers like Ramgopal Varma and Anurag Kashyap. There are torn buildings and shredded faces and a 'neatly' dilapidated life and the camera actually does the talking. Some shots are incredibly brilliant, which include a couple of short fight scenes. Boy! I wonder how did they do it?</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;">Rajeev Khandelwal delivers a power packed performance. Its about the protagonist's inner conflict, which he has been able to showcase very very effectively. Watch out especially for the climax scene. You actually move with him, feel his anguish, can relate with him and get awestruck with the choice that he makes in the end. Other characters, some of whom we have seen, many of them we have not seen yet, do their bit with perfection.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p>Aamir is inspired by a Filipino film Cavite, but kudos to Rajkumar Gupta, as he has shown Aamir to the makers and has got a no-objection certificate from them. This, actually is something that does not come easy to me, because however great a movie is, if the roots remain somewhere else, it becomes difficult to enjoy the splendor of the blossom. This happened with Shaurya (inspired by A few good men) also. But then, Aamir is an amazingly outstanding work and moreover, obtaining permission from the makers is a gesture that wipes off all the doubts regarding plagiarism.<span style="mso-spacerun: yes;"> </span></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><o:p><br /></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;">Efforts by lensman Alphonse Roy (a wildlife cinematographer and debuting with Aamir) are captivating. If this is a debut, then one can possibly make out what to look for in his next film. I actually could not get enough of a particular chase sequence. It was painstakingly shot and ended just when I was demanding for more run. And that was it. Take a bow, Mr. Roy and Mr. Gupta, for the perfect timing!</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;">Editing by Aarti Bajaj (Black Friday) is sleek, cut to the point and screenplay is so powerful that you cannot take your eyes off. Alongside, ladies and gentlemen, comes the music of Aamir. With your eyes, your ears too are glued to the screen. Be it the upbeat track during the titles or Amit Trivedi's brilliant compositions that work literally as a narrator, it rocks!</span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "verdana" , sans-serif;">Aamir is arguably the best debut so far by a director, cinematographer and actor. We must applaud the effort because this is some serious cinema where camera, lights and action MEAN camera, lights and action. This is the cinema where these words do not lose their sheen by a star or debut of a star kid backed by media management. This is the cinema where cinema talks for itself and not for the stars!</span></div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-4108543667581478022009-06-28T09:40:00.000-07:002020-04-30T09:28:03.522-07:00Drishti : Relationship status - fluid<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">What do we do with our questions about human relations? Run away? Confront? Smile at them? Destroy them? Look at them as if they are an alien entity? Or let them destroy us? And what happens to our relation? Existing and impending? What? <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Absurd? Or true? Boring or curiously interesting? <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">'Drishti' tries hard. I would not say that it leaves you totally contented with the answers, but certainly, it tries very hard. </span><span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms", sans-serif; font-size: 10pt;">For a long, I have been waiting to watch Govind Nihalani's Drishti, but could not get the CD. Recently a CD got out in the market and a friend bought it for himself. I got hold on it the next day after he finished watching it.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms", sans-serif; font-size: 10pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi702cThp6hcxiXqFMi2mDc5J9PHMaWwq2k-nIOdp60M_iV888XEbpuTJor9LDOOcfhhQse-X_6byoS9c0kmpiKw9od61c7I9hjVZ3Qn1OFX44BPgE_LCP9g37PD9p7ewd5pq-XLX7iERTr/s1600/Drishti.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1076" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi702cThp6hcxiXqFMi2mDc5J9PHMaWwq2k-nIOdp60M_iV888XEbpuTJor9LDOOcfhhQse-X_6byoS9c0kmpiKw9od61c7I9hjVZ3Qn1OFX44BPgE_LCP9g37PD9p7ewd5pq-XLX7iERTr/s320/Drishti.jpg" width="229" /></a></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms", sans-serif; font-size: 10pt;">Govind Nihalani's movies are never 'common'. And the reason is his characters do not TALK average. They talk substance. Nihalani wins half the battle because of his writers. And Drishti is no exception. Shashi Deshpande pens power. Totally.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">So, its about Sandhya (Dimple Kapadia) and Nikhil (Shekhar Kapur) who are happily married with a daughter. Leading a comfortable life in Mumbai. Rahul (Irfan Khan), accompanying his uncle who is Sandhya-Nikhil's friend, comes for their wedding anniversary celebrations. Eventually, Sandhya and Rahul have an affair. But Sandhya is clear about her love towards her family and does a 'balancing' act. Time trails and one day Nikhil tells Sandhya about his love for his colleague Vrinda. He leaves Sandhya and the movie henceforth is a continuous dialogue between Sandhya and Nikhil, which is interesting, revealing and at times little confusing too. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">'Drishti' packs a lot. Ahead of its time, it shows a man and a woman as they are. I was in total disagreement with Nikhil's character because of his idiotic behaviour and was in total agreement with Sandhya because of her certainty in thoughts (which generally is woman's attribute and seldom is man's), but still I was eager to listen to Nikhil. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Fundamentally, why both of them got attracted to different people even though married happily with each other is something that I would not understand being a single man. But I could really 'experience' it through their dialogues. (This is where Nishabd failed to let us 'feel' the simmering sensation.) The way Sandhya 'explains' her feeling for Rahul and Nikhil to her friend Prabha (Meeta Vasishtha) is the highlight scene. Her claims might seem little tall to some people, but if your claim is honest then probably appearing tall to others is the inherent feature of such claim. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Nikhil's stand does seem ridiculous when he leaves Sandhya, then wants divorce from her, then changes his mind and wishes to be with her again. Vrinda also leaves him, gets married and goes to the US. This is ridiculous because it is typical of a man. Men are polygamous and social conditioning applies strong restrictions to it. I feel that marriage system has benefited women more then men. I do not mean that woman is bound to be happy with any rogue, but women, unlike men, are more focused. Whereas a man turns frantic and seems idiot if he starts being true to himself, a woman is sane enough to handle her emotions and not to run after 'sought after' men. Man is purely an artist of emotions and woman is a good manager of emotions. The same figures while you watch Sandhya and Nikhil. You find that Sandhya is also vulnerable, she also emotes heavily but the roots are totally feminine. Nikhil, on the other hand, is intelligent but comes as a fickle minded individual.<o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">The movie is to be watched 'closely' to be interpreted. There are lots of good dialogues that make you stop and think. For me, it was really interesting to interpret Nikhil and Sandhya in the light of their own deeds. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Of the cast, Dimple Kapadia excels. She is THE one! Little, just a little dramatic at times, but she delivers a powerhouse performance. Shakher Kapur on the other hand, falls really short on acting. He is in total dissonance with Dimple's lyrical portrayal. I guess, Govind Nihalani could have thought about Naseerudin Shah. Meeta Vasishtha is superb, remains with you although she disappears in the second half. Ramesh (Vijay Ksahyap), as Prabha's cynic husband does a good job. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Drishti belongs to the writer, Shashi Deshpande. Majority of all the claps and cheers go to her. </span><span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms", sans-serif; font-size: 10pt;">The film drags a bit in second half. Mainly because you continuously watch Nikhil and Sandhya on the screen giving it a stage feel.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms", sans-serif; font-size: 10pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">Towards the end, you see Sandhya and Nikhil enjoying the raindrops on a beach. They know each and everything about each other now. I do not know, but while I was watching them, I did not consider Nikhil as an idiot, which I did initially. Or I did not have questions about Sandhya’s affair with Rahul. They were just looking at each other, smiling and I too smiled. <o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #333333; font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;">That was my affection towards the child in Sandhya and Nikhil. Yes, the child. That child made me overcome my disturbance, which they had caused to the adult in me.<o:p></o:p></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "trebuchet ms" , "sans-serif"; font-size: 10.0pt;"><o:p> </o:p></span></div>
<div style="height: 0px; text-align: left;">
x</div>
</div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5955616785075083692.post-33150671531672639512009-06-28T09:37:00.002-07:002022-12-17T06:32:42.423-08:00Guru : A love story<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: left;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">Love is welcome when it is the only thing you can live with, but it certainly does not find a place if you want to talk about business and economy.</span></div>
<div style="text-align: left;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit;"></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit;">
<span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><div style="text-align: justify;">
In Guru, A.R.Rahman rocks, Rajiv Menon's camera rocks, Gulzarsaab's lyric rocks, Abhishek, Mithunda's acting rocks - but 'Guru' fails.<br />
<span style="font-family: inherit;"><br /></span>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg150PTxoFDMRx4i0i2hxfhoZVkfX1MqPSmT5825D_fJ4CMMxd8hkIbg9ybviZ2rHakntLwN8l2RrVqEu2dFwGA1DSp5VMW9EQA3VCe8Td28p-ZDsL9-jP4s0rAWw_iOGHibXjdpidt9fXy/s1600/guru.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="384" data-original-width="512" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg150PTxoFDMRx4i0i2hxfhoZVkfX1MqPSmT5825D_fJ4CMMxd8hkIbg9ybviZ2rHakntLwN8l2RrVqEu2dFwGA1DSp5VMW9EQA3VCe8Td28p-ZDsL9-jP4s0rAWw_iOGHibXjdpidt9fXy/s320/guru.jpg" width="320" /></a></div>
<span style="font-family: inherit;">The story is no doubt challenging and has a wide scope for detailing which would let the people learn about journey of a businessman. Gita Piramal's books might fail to arouse the general public’s interest, (Gita Piramal : India's Business Maharajas and also one more book. I don't remember the name.) but a director's eye can surely engage them as it's about cinema. Indian 'Janata' cannot miss 'Hindi picture'. No matter what, reels are getting winded and unwinded daily in the theaters across this country and people with popcorn are madly listening to 'kya tum muzse itana pyar karate ho' or 'aaj maine tumhare liye gajjar ka halwa banaya hai'!</span></div>
</span></span><div style="text-align: left;">
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-family: inherit; font-size: small;"></span></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span>
<span style="font-family: inherit;">And I think that is where Guru stumbles. Dreamland stories are meant for viewer's two-hour entertainment. But story like Guru has a much bigger canvas. It's about individual's talent, aspirations that lead him to build a mammoth business empire. It's also about the complexities that come in its wake, because behind every great fortune there is a crime. (Courtesy: Mario Puzzo). Guru is a village guy, he is ambitious – ok, great....we are here to appreciate his struggle. But tell us HOW did he do it? HOW? 'Guru' does not tell this. It portrays Guru mainly as a man deeply in love with his wife who also does business. I simply did not understand why Aishwarya Rai is given so much of footage. I do not deny importance of a lovely wife, but I honestly feel that Reliance was made by Dhirubhai Ambani and not because Kokilaben was there in his life. I agree that there is a woman behind every successful man, but mind you, it's a 'woman', not 'wife' always. In case of razor sharp minded, ambitious businessmen, it is all the more true. (Hard, but true. Think over it!). Well, in case of TATAs, the story is altogether different. Ratanbhai is still unmarried.</span></div>
<span class="Apple-style-span" style="font-family: "arial";"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">Gurukant Desai (Abishek Bacchhan, good job, and close resemblance to his father in a few scenes) - a village boy leaves for Turkey on a job. Makes money there, dances with super sexy Mallkia Sherawat (a nice song - Mayya Mayya) and comes back to India with the stars in his eyes. Gets married to a village belle - Sujata (Aishwarya Rai, ok ok) dancing on Rahman's magnificent tunes. He decides to marry because he is getting the much-needed 25000 rupees (as dowry) to start a business. The couple along with bride's brother, who is Guru's partner, comes to Mumbai - sorry, Bombay. Yes, it was Bombay then.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">Their life begins and so is Guru's struggle. He meets Nanaji (Mithun Chakraborty, a pleasant comeback), who runs 'Independent' - a no nonsense newspaper, befriends him and his cute niece who is unfortunately on a wheelchair. ‘Gurubhai’ grows and the battle starts with Nanaji as Nanaji finds that Guru resorts to unethical practices to earn more profit. Shyam Saxena (R.Madhavan, good with that smugness), a reporter with 'Independent', investigates into Guru's businesses. He also marries Nanaji's niece (Vidya Balan, good – but why this character was needed?).</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">I was eagerly waiting for the clash of titans when Nanaji goes against Guru. But nothing happened. I was expecting that Guru would come up and make his point in front of Nanaji. When there is so big a story, why it is devoid of an ideological debate? It is almost like Ayn Rand confronting Karl Marx. But 'Guru' does not show us the debate. It does not churn up your mind. It does not bring forward the key questions. In the climax, facing the enquiry commission, Gurubhai asks, 'Khada hokar baat kar sakata hoon? Ya isake liye bhi license chahiye?' I doubt how many people have actually understood this question. If they have not then it is because Gurubhai is shown as engaged mainly in singing and dancing on the birth of his kids, getting sentimental for Vidya Balan, getting nostalgic with Sujata. Why did not he talk at length about the problems faced by entrepreneurs in getting licenses for their business ventures? Why did not he bring forward the loopholes in the political system? Why did not he argue with Nanaji about need of enterprising individuals? Why did not he delve into the meaning of individual ambition juxtaposed against overall social well being? DETAILS are required. Because devil lies there. And that is why you need to cut the flab because you have two and a half hours to tell the story of meteoric and questionable rise of a businessman.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">Guru could have come as a great battle. A battle within an individual mind, a battle between two rock-solid individuals, a battle between an individual and the whole socio-political system. But Guru comes as a masala flick and if it works as a masala flick, then what is the point Maniji?</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: inherit;">Watching Guru was a gross disappointment. And my heart bleeds, because Mani Ratnam is the director.</span></div>
</span></span></div>
Utpalhttp://www.blogger.com/profile/14626429143610733600noreply@blogger.com0